pondelok, 16. decembra 2013

Tu sa dnes nepracuje.

Moja latexová girl, podaj mi nôž,
si úžasná, som mimo z tvojich nôh,
a tento párty boy chcel vedieť, o čom som,
vložím mu do hlavy film...

Moja kreativita klesá nepriamo úmerne s rastúcou telesnou teplotou. Je mi trošku clivo. Mám zlú pleť, telo sa mi zmieta v ohni a cítim sa ako sám vojak v poli. V nedeľu ráno som sa dotackala do obchodu po čerstvý zázvor a citróny. Mala som na sebe pyžamo, čižmy a kabát. Jeden by neveril, že môžem vyzerať tak zle. Bola som tragéd a počas prestávok v učení som stalkovala Filmového cundry a moje prebujnené ego bolo oklieštené. No každopádne, takto mi bolo:


Dnes mi je však už lepšie. Obloha je atramentovomodrá, asi som urobila skúšku z francúzštiny a rozhodla som sa, že: Je ne vais pas travailler. Napísala som pánovi, ktorého učím, že som chorá a dnes konverzácia nebude. Obliekla som si pyžamo, ponožky mám natiahnuté až ku kolenám, presne tak ako to mám rada a pijem horúcu čokoládu. Mňam!

A rozmýšľam nad tým, čo robíš ty, 
a myslela som, že by som mohla prísť. 
No už je neskoro a ty už asi spíš.

V piatok som takmer podpálila byt. (Našťastie) zhorel (len) môj sveter a obľúbené pyžamo. Nechýbalo veľa a ostali by mi len oči pre plač.


Ale keď je mama šťastná, a keď je papa šťastný, tak som aj ja šťastná.

   

streda, 11. decembra 2013

O čom mi píše

Ak by som bola speváčkou, naspievali by sme duet. Moje pery by mu chutili ako ružové víno a na krku by som mala perly. Rozkošnícky by som pohadzovala rozviatymi sukňami a bielymi spodničkami.

Jeho synovi chcela dať meno Alexej, no na svet nikdy neprišiel.

Máš ma na tisícich záberoch. Stále zdobia detaily mojich rozmazaných pier tvoju pracovnú plochu? Stále si myslíš, že sú moje zreničky éterické? "Zas si mimo kontextu, dievča."

Bola to beta verzia lásky. Napĺňala ich tá úžasná vzájomná neuchopiteľnosť, neistota, bezbrehá spontánnosť. I´m feeling scared and you know it.

Mal príťažlivú tvár a elektrickú dušu a vedela som, že ma bude milovať, aj keď už nebudem mladá a krásna. Zranil ma a vôbec nebol empatický či nebodaj citlivý. Musím sa smiať. Boli sme... Bolo to... nemôžem to vysloviť... Ohromne senzitívne, emotívne a vulgárne. Prirodzené. Zvykli sme sa milovať v kostole a v čerešňovom chevrolete. 

Zvykli sa milovať na biliardovom stole medzi farebnými guľami.

Definuje nás to, čo tvoríme, stávame sa vlastnými múzami.

Gule z vianočného stromčeka popadali na zem a ona ležala v trblietavých črepinách. Na líci mala vtlačenú ruku svojho despotického manžela. Odfrkol si a šiel do kuchyne umývať taniere pokryté vrstvou zaschnutého zemiakového šalátu. Vonku spievali koledníci, keď svoj kufor terigala po schodoch za zvukov praskajúceho ihličia stromčeka, ktorý medzičasom vzbĺkol. Počula jeho krik a nadávky. Jej nízke podpätky klopkali na kamenných schodoch a pridlhý plášť sa vláčil po zemi. V ruke zvierala rukoväť hnedého cestovného kufríka.

Pridržiavala som si ho zubami a povedala som mu, že ho milujem. Dal mi facku a potom ma pobozkal a požiadal, aby som...

A požiadal ju o ruku.  
A možno, možno sa im to len prisnilo.

Womanhood, and all that is a woman, and the man that comes from woman.
The curious sympathy one feels when feeling with the hand the naked need of the body.
The circling rivers, the breath and breathing it in and out. 
The thin red jellies within you or within me. 
These are not the parts and poems of the body only, but of the soul.

Och bože, cítim sa taká živá a nič ma viac nedesí.
Len som chcela, aby si vedel, bejby, že si najlepší.

Žijeme v mizérii a jediná možnosť úniku sú slová.

(piesňa)


   

sobota, 7. decembra 2013

Ubi sunt?

Nie sú to len potôky, čo zamrzlo, ale aj moje ústa. Artikulácia je v tej ľadovni vonku nesmierne náročná. Život plynie brutálne rýchlo a chtiac nechtiac musím robiť radikálne škrty cez rozpočet. Ani nie tak finančný ako skôr aktivitový. Ako by sa povedalo v Nitre: sťeš/nesťeš - nechaj tak.

Veľa mojich nápadov stroskotalo na mojom malom sebavedomí, © samonasieracom efekte a na autosugesciách typu: Ona by sa so mnou určite nechcela baviť. A: On ani nevie, že existujem. Och, a takmer by som zabudla na: Tento nápad je trochu trápny, tak si ho radšej nechám pre seba. Zvyčajne ľuďom kladiem otázky, pretože nemám rada keď sú kladené mne. Neviem klamať a strácham sa, že holú pravdu by ľudia nemuseli pobrať. Alebo že by sa zistilo, že som nudná.

Kde sú tie časy keď som mala čas čítať x hodín denne knihy, športovať každý deň a chodiť na facebook? Ó, a bolo by fajn písať na blog o takých ženských veciach typu statement necklace, ale blbosť, lebo... 



Minule som si pozrela 20minútové video o korektoroch na kruhy pod očami a dospela som k zisteniu, že: 1. ak by som mala doma PÄŤ rôznych kozmetických produktov,  ktoré robia tú istú vec, asi by som zo seba mala zlý  pocit. 2. Krása je v jednoduchosti. Stále rozmýšľam, čo si také tie beauty blogerky myslia o nás ostatných a či sa do mňa nechcú pustiť a zdissovať moje veľké obočie:D Presne v tomto momente ukladám slová veľmi neohrabane a uvedomujem si to.

V živote každého človeka zohráva veľkú úlohu selekcia, ako minule povedal Hipster z Artfóra, v určitom momente život si uvedomíte,  čo je pre vás dobré a čo nie a začnete si vyberať. Môj dobrý kamarát si svoje priority píše do notesa s pevnou väzbou. Ja som si už dlho nie. Bála som sa otvoriť denník,  že ma bude opäť lákať čítať veci minulé a bezpríčinne si ubližovať, no ale aby sme popošli ďalej, urobila som to a teraz mám tiež zoznam, nový, takže uvidíme,  čo sa stane. Každopádne, nebudem sedieť na zadku a čakať na G., ale budem pokračovať vo vyvíjaní ofenzívy aktivít smerujúcich k cieľom. 

Lebo, sakra, ľudia, sme tu na svete len raz, tak robme čo máme radi a robme to dobre. A toto by si mala prečítať D., jej frajer L. a niektorí moji spolužiaci,  no myslím si, že nikto z nich blogy nečíta, pretože nevedia, čo je dobré. Blah.

Obliekli by ste si takéto niečo? 
Ja jo. Yayo.
A pozrite si novú Laň, ale iba ak máte odvahu na 27 minútové klbko zvrhlostí. (Moja obľúbená časť je tá v Edenovej záhrade.)

   

štvrtok, 5. decembra 2013

Záludná otázka

Spýtala som sa ľudí, ku ktorým cítim priateľstvo a obdiv, čo ich robí šťastnými. A toto mi povedali: 
  • Šťastnou ma robí, keď sú ľudia ľudskí.
  • Šťastie je pre mňa stav duševnej pohody, dlhodobejší sled pozitívne sa vyvíjajúcich udalostí.
  • Úprimní priatelia, delenie sa o šťastie s inými, lebo zdieľané šťastie sa umocňuje. 
  • Život, pohyb, spev, láska, dobrý humor, čistá myseľ a hlavne spoločné úsilie hŕstky ľudí, ich aktívna spolupráca
  • Moja rodina, priatelia, hudba, príroda, životná energia.
  • Viera, ale ozajstná, žiadne nanucovanie dogiem. 
  • Poznanie, že život je dar a že sme boli stvorení pre slobodu a lásku. 
  • Ticho, modlitba, adorácia. 
  • Nádej, že všetko bude dobré a že všetko je tak, ako má byť. 
  • Napĺňanie poslania, rast, sebazdokonaľovanie sa, rozvíjanie talentov. 
  • Úsmev a smiech, estetično, zmysel pre krásu. 
  • Umenie, ktoré sa neskrýva v galériách, ale je všade navôkol. 
  • Kreatívny prístup k veciam, robenie vecí inak, odbočenie od stereotypu. 
  • Zvieratá a krásy prírody. 
  • Učenie cudzieho jazyka. 
  • Knihy. 
  • Detská nevinnosť. 
  • Vnútorný pocit pohody a vyrovnanosti, ľudia oplývajúci prirodzenou radosťou a všetky všedno-nevšedné maličkosti.
  • Vianočná atmosféra.
Čo robí šťastnými vás?





   

streda, 27. novembra 2013

Spam poetry

Bola raz malá, malá hviezdička, ležiaca na dlážke v čriepkach z tanierov. Rozostreným zrakom sledovala svojho milenca. Stál vo dverách a v ruke držal ploskačku. Bol to sladký život, krátky výlet, aký v živote zažijete pramálo krát a ak sa ním necháte pohltiť, môže to mať ďalekosiahle následky. Boli puzzle, ktoré do seba tak celkom nezapadali. Preto tie odreniny, modriny, vzájomná ignorácia a ofučané tváre.

Bola som v malej vlhkej miestnosti, vystrašená, kolená pri brade. Bolel ma život, ako keď vám znásilňujú myšlienky a strhávajú nechty na nohách. Bola som diva a vzali mi to najmilšie, padla som do čiernej a temnota nemala konca. Počula som saxofóny a štrnganie pohárov na moju počesť, ale keď som prišla na párty, nikoho som nespoznávala. Jeho pery dýchali môj driek a ja, ja som sa mu neskôr chúlila pri nohách, až kým ma neposlal preč. 


Bola som v jeseni života a mala som len devätnásť rokov. Modlila som sa k Bohu, ale neodpovedal, a všetko žiarivé, čo som si vybudovala, sa zakaždým rozbilo na tisíc trblietavých úlomkov. Ale v skutočnosti mi to nevadilo, lebo som vedela, že mám to, čo nikto iný... Keď som bláznila, vždy prišiel on, vzal ma za ruku a šiel so mnou dolu, presne tam, kde mi bolo najlepšie.

   

pondelok, 28. októbra 2013

Zhýralosť

Bolo to nepodstatné. Zhlboka som sa nadýchol snažiac sa silou vôle potlačiť zimomriavky, ktoré mi nebezpečne pokrývali pokožku. Pritlačila ma k stene. Perami mi prechádzala po krku a rukami mi sťahovala nohavice. Jazykom sa dostala až k ohryzku. Bol to ten moment, keď som jej zahryzol do zápästia. Najprv silno a potom nežne. Odhrnula si vlasy z tváre a pritiahla si ma ešte bližšie.

Nemohol som dýchať. Zúfalo som potreboval niečo vziať do rúk, aby som sa upokojil. Snažil som sa ju odtlačiť, no vzápätí som sa prichytil, že ju držím za krk a dychtivo ťahám k sebe. Bolo to v poriadku, ísť ešte ďalej, za hranice toho čo sa smie a čo nie, ešte bližšie k peklu? Fascinovane sledovať krivku jej stehien, vzdorovito jej hľadieť do očí, spájať sa s ňou a chvieť sa?

Vzal som ju za ruku. Urobila všetko, čo som jej stihol pošepkať do ucha. Rozopla mi košeľu a nechala ju padnúť na zem. Ubezpečila ma, že je to v poriadku. Bolo to také ľahké. Aj trhanie látky a jej pokožky na franforce. Ale jebať na to. 

...

Trasúcimi rukami som otočila kľúčikom a potichu zošuchla topánky. Bosá som vliezla pod perinu. Svet je zvláštny. Viem že by som to nemala robiť, viem že nesmiem. Prsty sa dotýkajú studenej klávesnice tak ako sa kedysi dotýkali jediného muža, ktorého som ľúbila tou detskou chtivou láskou. Bolo to nepodstatné, takmer akoby to bolo neskutočné. 

štvrtok, 17. októbra 2013

Tajomstvá

Prišiel na mňa útlm. Vždy, keď neplánovane zadriemem s kontaktnými šošovkami, bolia ma oči a sú celé červené. Ale nezvyknem driemať často... len keď toho mám veľa. Tragický pohľad je dnes na mňa. Stojac na zastávke v daždi do seba spontánne tlačím karamelovú wafličku, ktorá mi lepí zuby. Mám hrozné vlasy, bolí ma bruško a dá sa mi plakať, lebo celý svet je zlý. Samozrejme, v skutočnosti mi nik neubližuje, ale zhluky hormónov rozlievajúce sa mi v krvnom riečišti zapríčiňujú, že sa cítim slabo, choro a neatraktívne v porovnaní s inými. Pričasto sa vraciam späť do čiernej. Idem vyletieť z vlastnej kože počúvajúc Depeche mode a keď som v meste, rútia sa podo mnou mosty. Zakoktávam sa.

Ale nebudem tragédka, už mi je lepšie. V posteli pijem víno a píšem na papier odvážne nemravnosti. Poďme byť na chvíľku nechutne optimistickí. Nakreslime si na nepoškvrnenú A4ku farebné kvietky a zubaté slnko s mnohými cípmi. Ale vážne. Priveľa sentimentu sa mi tu hromadí, takže už len posledná veta od ruského autora, ktorého isto iste všetci poznáte: Divé kone spoznáte podľa svižného kroku, zaľúbených mládencov podľa smútku v oku.

Ale čo tam po tom, ako sa dnes máte vy?

V našej peci piši myši pištia, v našej peci psík spí.

piatok, 11. októbra 2013

Vlasová epopeja



Milé ženy,
nie som beauty bloger a tak. Celkovo nakupovanie sa mi zdá otravné a odmietam si kupovať mačku vo vreci kvôli nejakej recenzii a preto používam stále tie isté produkty, ktoré mám overené. Asi ste si všimli, že mám ryšavé vlasy (rada sa tu nimi pyšním, ba i na instagrame som už ako pávica, dávam si facku...au). (No ale sú pekné, no povedzte že nie!) No a odkedy som si ich zafarbila, musím sa o ne viac starať aby boli stále krásne a hebké.
 
Kto ma pozná, vie, že ma neuspokojí len tak niečo a preto tipy, o ktoré sa podelím, budú vážne kvalitné a efektívne. Ja si hlavu umývam cca každé 2 dni (občas aj 3, čo už, žijú si vlastným životom), a používam ten úplne najobyčajnejší lacný žihľavový/brezový šampón, napr. Dixi, ktorý je úplne najlepší, ak máte mastné korienky vlasov.

A teraz príde to podstatné. Keď si z vlasov spláchnem šampón, do dĺžok a ku končekom nanesiem keratínovú masku Ki Power. Asi viete, že keratín je základný prvok, ktorý tvorí naše vlasy a táto maska sa vraj dokáže dostať až do vlasového vlákna a tam ho doplniť. Nemám mikroskop (ale chcela by som), čiže to nemôžem potvrdiť, ale ani poprieť, lebo toto je suverénne top maska na vlasy, akú som kedy vlastnila. Po vysušení na vzduchu vôbec nemusím použiť hrebeň a moje dlhé husté vlasy absolútne nie sú zauzlené:)
Aby som sa v kúpeľni nenudila, túto masku striedam s MODRÝM ŠMOLKOVÝM balzamom na farbené vlasy Young, ktorý je tiež super a asi robí to čo má, lebo môj ryšavý odtieň stále drží ako pribitý. Je modrý a vonia ako cukríky.


Považujem za dôležité povedať, že toto je profesionálna kozmetika, ktorú zoženiete len v kaderníctvach alebo na nete (ja ju mám z www.profivlasy.sk). Masku (1 liter) som si kúpila za 9 eur a balzam (tiež 1 l) ma stál niečo cez 6 eur. Možno si poviete, že je to veľa, ale ak si trojčlenkou spočítate, koľko stoja tie 200 mililitrové drogérkové kondicionéry, tak to cenovo vyjde rovnako. Inak ja som sa zaujímala aj o zloženie a tieto veci vôbec neobsahujú tie silikóny, ktoré by obaľovali vlasy a zabraňovali prenikaniu živín/farbiaceho krému do vlasového vlákna..... Bla bla.........

A to je asi tak všetko, čo som vám chcela povedať. Síce by som chcela aj viac, ale toto stačí:)

utorok, 1. októbra 2013

e.t.


Čierna a biela sú moje farby. Vždy to tak bolo. Najväčší odvaz je červená a šedá a hnedá. A potom sú tu ešte nejaké veci:

Detské záležitosti. Biele ponožky a možno len jedna, lebo druhá noha je bosá a ohrieva sa o väčšie mužské chodidlo. Chcem povedať:

Chýbaš ako klišé.
Pohladkaj mi chrbátik 
a
Ja chcem granko, prosím

tak ho vyjedám lyžičkou a obsypem ním bledošedú kuchynskú linku a potom fúkam omrvinky do drezu. 

Občas... sa necítim dospelo. Všetko čo je skutočné je páperie rastúce mi namiesto obočia a škrupinky v očiach, keď sa zobudím. 

Ako sa vypliesť z malých ironických hier ktoré radi hráme? 

Dvojfarebná bábovka, čaj s medom a jablká. Pri pohľade do zrkadla je tam dospeláčka, ale v myšlienkach je vpletené nadšenie podobné tomuto:

Oh bejby, zbožňujem ťa do konca vekov! Túžim nosiť tvoje košele, hriať sa a spávať pod prikrývkami nasiaknutými vôňou tvojej pokožky. Vezmi si ma za dievča, za tvoju kreatívnu ryšavú Lo, ktorá je občas silnou ženou ubezpečujúcou ťa o svojej priazni. Budeme piť drahé martini a lacnú sódu s citrónmi, pomarančami a limetkami. Dovoľ mi ležať pri tvojich nohách, len tak sa schúliť. A zjesť ti polovicu večere. 

A potom sa rozlúčime a tisíckrát umrieme, nahlas a rituálne a vieme, že sa budeme milovať aj keď odídeme preč, zmeníme si identity, ja si zafarbím vlasy a ty si oholíš svoju ryšavú bradu.


   

nedeľa, 29. septembra 2013

Le questionnaire 2

Keď je vám zima: horúce kakao alebo cappuccino?
Vysoké alebo nízke topánky?
Telefonovanie alebo smsky?
Náušnice / náramky a prstienky
Dlhé maily alebo chatovanie?
Blogspot / Wordpress
Remixy / cover verzie
Korzet / samodržiace pančuchy
Roadtrip / cestovanie lietadlom
Vankúš na spanie: veľký / malý
Hodinky: nežné ženské alebo masívne pánske? 
Mulberry alebo Burberry
Instagram / Pinterest
Slnko: východ / západ
Ísť pešo / použiť MHD
Dlhé alebo krátke vlasy?
Víno: biele alebo červené?
Milovať sa potme / za svetla
Polievka alebo šalát?

Čo vás dnes potešilo?

piatok, 27. septembra 2013

Passé.

Zahryzla som si do jazyka a trpko-sladká krv mi naplnila chuťové poháriky. Zakrútila som sa hlbšie do jeho hnedého saka v ktorom vyzerá ako študent z Harvardu a odpila som z najlacnejšieho vína, ktoré mali v ponuke. Striedavo som krčila a vystierala skrehnuté prsty na nohách, ktoré ma boleli z celodenného chodenia vo vysokých topánkach.

Prišli sme ku mne ešte skôr než odbila polnoc. Milovali sme sa v malej posteli v žltom svetle stolnej lampy. Na okno bubnoval dážď, alebo sa mi to možno len zdalo. Nepotrebovali sme vyznania ani názvoslovie a bolo to úplne v poriadku, hoci bolo jasné že si neveríme, že by sme práve my dvaja mohli byť to, čo sa dá vysloviť len pošepky. Nikdy sme neboli nevinní. Zrejme to tam bude vždy, ostré slová visiace vo vzduchu ako výkričník, skrytý v pohľadoch akými sa na seba pozeráme. V mojich trasúcich sa kolenách keď ho čakám na spontánnych miestach a v spôsobe akým spolu hovoríme, v spôsobe akým sa poznáme, v tom čo si k sebe dovolíme.

Tento príbeh nemá záver. Možno len taký, že som chorá, mám triašku a horúčku. A že som presvedčená, že je to najpríťažlivejší muž na svete. A pozná moje nedokonalosti. 

Navzájom si kupujeme knihy, ktoré dnes čítame každý vo svojej posteli.

piatok, 20. septembra 2013

Logické paradoxy

Letný vánok kolíše vertikálne rolety v stroho zariadenej miestnosti. Špičkami prstov na nohách sa dotýkam káblov na zemi. Lezú mi na nervy, sú príliš neestetické a motajú sa. Myšlienky mi blúdia kade tade, keď pomaly vtiahnem do pľúc dym. Viem, že ho musím udržať v sebe, no rozkašlem sa a musím sa pridržiavať okennej parapety. Na otázku, či chcem viac, samozrejme prikývnem. Something that drives me wild.

Všetko do seba zapadá. Je zvláštne, ako všetko funguje, čo všetko sme dopustili a ako ďaleko to zašlo. Snažila som sa pochopiť, čo sa ľuďom zdá na nedokonalosti také príťažlivé a viete čo? Áno, už tomu konceptu rozumiem. Predsudky sú dávno pasé. Som tri metre nad nebom, pijem litre vody a snažím sa utopiť zvnútra. Je mi tak teplo, teplo, teplo (!) a vzduch voňajúci po vlhkom lístí ma nemôže schladiť.


* * *

Nespúšťa zrak z mojich kriviek predvádzajúc dokonalé sebaovládanie. Viem, že ma chce nenávidieť, no musí ma milovať. Viac než ja jeho. Ale do akej miery to celé nepredstierame? Odpoveď si vypýtam pohľadom spod mihalníc. V mysli počítam tri, dva, jedna... Jeho ruka sa premiestni na zadnú časť môjho krku. Objíma ma v páse a niečo šepká. Jeho pery sa premiestnia na moje plece. Aký je to druh lásky? Bezpečná, dočasne vyhovujúca, taká, čo nenudí. Rada by som vedela uchovávať spomienky, exaktné pocity ktoré mi behali hlavou v ten ktorý moment, pretože to sú presne tie chvíle, v ktorých sa učím. O sebe. O druhých.


Pragmatické slová ktoré nechcem počúvať, nič neskrývajúc, ponúkajúc mi život do ktorého sa nechcem, nesmiem zamilovať. Je to ako keď dáte deťom do rúk veľkú moc a tie nevedia čo s ňou, tak sa zľaknú a začnú krčiť plecami a potom urobia nejakú somarinu. Zase sa správam tak teatrálne a premýšľam, ako vykorčuľovať z tejto situácie, ale som mizerný korčuliar. Skrývam sa v jamke medzi jeho krkom a plecom a je mi ľahostajne a bolí ma bruško. Mám primálo rokov a celé je to predurčené na príliš rýchly koniec. Moje myšlienky blúdia kade-tade. Rozťahujú sa mi kútiky úst. Nemám pojem o čase. V brušku mi lietajú motýliky, ktoré ma nesú preč a rastú žiarivé dúhy. Rock je tvrdý ako on. Sekunda je hodina a naopak. Strácam pojem o čase a želám si nikdy neskončiť. Počujem ako mi bije srdce, a to myslím úplne seriózne. 


Tepny ľudského tela sa mi zdajú úžasne zaujímavé.
Horúca krv mi prúdi v žilách  
rozpútávajúc peklo
Nehanebne
Malá párty ešte nikomu neublížila

Tak ja asi pôjdem
čau

utorok, 17. septembra 2013

Miľúbenie

Moje vlasy stratili pár nepodstatných centimetrov a nadobudli farbu ohňa a jesenného lístia. Nosím modré semišové topánky a biele svetre utkané zo záclony. Jeseň je pre mňa obdobím, keď je všetko farebné, zaujímavé a akoby krajšie. Ľudia, mestá, stromy. Ľúbim hroznový mušt a atmosféru začiatku školského roka, keď sú všetci študujúci ešte plní energie a ich tašky sú panensky nepoctené špinou z MHD. Jeseň všeličo sľúbi.

Nosím podkolienky a nadkolienky, pretože sa mi páčia. Ja už dávno nie som o tom, čo je na Lookbooku. Vyrástla som a moje priority sa zmenili. Radšej než si kúpiť blbosti z h&m investujem do kníh, pretože tie ma obohatia na duchu. Naučila som sa variť, chodiť do postele pred polnocou (aspoň väčšinou) a vstávať v spoločensky akceptovateľnom čase. Už si neubližujem vedierkom silnej kávy denne a keď zaspávam, moja hlava je pokojná. Akceptujem názory mojich rodičov a nenivočím hnuteľný majetok milovaného druhého.

Naučila som sa veľa o sebe. Moje ciele i priority sú o niečo hlbšie, i ja sa každým dňom snažím meniť k lepšiemu. Svet býva aj chladné miesto, no už viem, že na ľudí sa nemožno pozerať skrz prsty. Každý robí to, čo je jeho srdcu blízke a nik nemá právo hodnotiť. Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Zatelefonovať a ísť pokecať na kávu je jednoduchšie, než sa zdá. Súznenie duší môže nastať, len ak zmyjeme všetky čiastočky ostychu, naučíme sa akceptovať prítomnosť a prijmeme sa takí akí v skutočnosti sme. A niekedy stačí len nechať veci prehrmieť a nerobiť zbytočné teátro.

štvrtok, 12. septembra 2013

Diary of Chérie vol. 2

"Na cene sa dohodneme potom, hlavne aby sme si rozumeli if you know what I mean. Môžeš prísť na obhliadku v nedeľu po 21:30?"
Ehm, obhliadnuť si tvoj penis?

To bol môj prvý pokus o nájdenie študentskej izby, v ktorej by som mohla bývať sama ako v plote kôl. Keď som hľadala byt, v ktorom by som mohla najbližší rok hlavu zložiť, zožrala som bielu Študentskú pečať. Je to čokoláda, ktorú neznášam, ale inú sme doma nemali. Potom som mala pocit, že mám veľký zadok a chcela som zavolať Filmovému, ale ten by mi iba potvrdil, že to nie je len pocit. Ak budem chodiť celá v čiernom a nosiť desaťcentimetrové podpätky, tak viete prečo. Maskovať sa budem! (Práve som si vyhľadala v obrázkoch, ako vyzerá vorvaň.)

Ponuky, ktoré som mala, boli smiešne. Bytík medzi Harleyom a cintorínom. Byt vedľa vchodu bývalej sokyne. Čierna diera Príliš tmavý byt, ktorý sme nazvali drogerské doupě. Starý dom s balkónom a obrovskými bielymi oknami na Pražskej, ktorý nám vyfúkli pár hodín pred obhliadkou. Najväčší hlod bol mail s textom "...super lokalita, 15 minút od Avionu." Akože vážne, to je hlavná výhoda? Mala som chuť prilepiť si ruku k čelu. Chápete, kto už len chce ísť do Avionu? Ja vlastne ani neviem kde sa Avion nachádza, ale asi veľmi ďaleko a to FAKT majú ľudia radi nákupné centrá? Podľa mňa jediná ich výhoda je, že sa tam človek môže ísť zadarmo vycikať a pozrieť do zrkadla, keď sa príliš dlho prechádza po vonku.

No každo-každoPÁDNE, cez víkend sa sťahujem. Budem prebývať v podkrovnej izbietke na Panenskej ulici. (Ten názov :D) A celkom sa teším, spolubývajúca bude coolys žena, to viem už teraz. Len dúfam že neobjaví môj blog, lebo čo ak by si myslela, že som nejaká čudná? A som celkom zvedavá, čo prinesie semester.

pondelok, 9. septembra 2013

Spať

Ďalšia noc, ďalšia dávka insomnie. Uži si ju dievčatko do poslednej kvapky. Všade tma, čiernota, len slabé svetlo pouličných lámp kopírujúce krivky troch okien dáva na známosť existenciu vonkajšieho sveta, v ktorom v tejto zvláštnej hodine niet už nikoho. Nikoho.

Mám PMS a chuť plakať. Len tak. No nedá sa. Priveľa komplikovaných myšlienok a primálo energie na zmysluplnú činnosť, alebo hoci len na maličký pohyb. Nie je tu nikto, kto by mi hladkal bruško, odháňal zlý sníček a privolával dobrý.

Levanduľa pod vankúšom ma štípe v nose. Mám sucho v hrdle. Zívam. Počítam, koľko hodín som už hore a to číslo je pomerne vysoké. Chvíľami ma trasie zima, no keď sa prikryjem, začne ma zalievať pot. Prepadne ma úzkosť. Strašná úzkosť. Zdá sa, že veci sa nemôžu zlepšiť.

A pritom na túto neplechu vôbec nie je dôvod. Som vari blázon? Chcem len spať. Normálne sa vyspať..

piatok, 6. septembra 2013

.


Voláš ma Kvietok,
voláš ma Slniečko
a potom povieš: vyzleč sa!
Možno, možno by sme mohli posledný krát ujsť z domu?
mohla by som ti šepkať uspávanky...


Hlava. Myšlienky.
Myš-lien-ky v mojej hlave.
Vo veľkej, na ktorej rastie veľa dlhých hebkých vlasov.
V hlave plnej... rozumu (?) a myšlienočiek.

Som žena, šúčasť vesmíru, v hrudi mi bije pulzujúce šťastie. Nenosím vždy podprsenku a čo? V noci mi nad hlavou svietia milióny hviezd keď nažhavená čekujem aktuálne novinky z tej veľkej udalosti v New Yorku a do zošita s pevnou väzbou si lepím obrázky šiat a šperkov. V skutočnosti mi na nich až tak nezáleží, pretože čas vezme všetko čo považujeme za podstatné. Po sprche mi bolo zima, tak som si obliekla tepláky v ktorých spím a potom ma posadla obrovská potreba písať. Prsty sa dotýkali klávesnice a na bielej stránke wordu sa zobrazovali všetky moje potláčané slová. Nebol čas, nebol priestor, bolo len všetko to, čo som sa dlho bála povedať nahlas. Vyplavovala sa zo mňa frustrácia z vlastnej zraniteľnosti a napĺňalo ma prázdno.

A ešte jeden pocit.

Ako sa mi chveje pokožka keď sedíme blízko seba!
Ťažko sa mi vtedy dýcha.
Je mi k smrti a predsa sú to tie dôkazy žitia, bez ktorých by to nebolo ono.
Tie pocity, o ktorých sa píšu knihy.

   

pondelok, 26. augusta 2013

Daždivo.


Mám chuť upiecť si chlebík. Vymiesiť ten múčny bochník na veľkej doske, posypať ho slnečnicovými semienkami a s láskou vložiť do rozpálenej rúry. Sedieť na zemi pred ňou a opretá o kuchynskú linku sledovať teplé oranžové svetlo. Mať na sebe ponožky a veľký kardigán, vlasy v cope a v nich ružu nejakej peknej farby, modrú alebo bielu. Počúvať soundtracky z mojich obľúbených filmov a pozorovať hnednúcu kôrku. Zažívať ten slávny pokoj, keď mám v hlave všetko ujasnené a každá moja bunka pradie spokojnosťou.

Postaviť sa na špičky a vtisnúť bozk na čelo milovanému druhému, keď mi podá hrnček mlieka s medom. V tom čase... už budem nájdená a verná. Moja fantázia nadobudne obdivuhodné rozmery, budem písať epické príbehy na počkanie a nebudem sa potrebovať presviedčať, ako chutia rôzne druhy nemorálnych potešení. Budem písať aj o inom než o veciach a ľuďoch a vzťahoch vôkol mňa. O elfoch, o vesmíre a tak.

Inak nemali by súvetia zo skutočného umelca vychádzať samé? Nemal by napríklad talentovaný jedinec napísať svoje veľdielo za jednu noc? A čo mi v hlave vŕta najviac, nemal by byť wannabe spisovateľ ukecaný? Najviac sa bojím, keď mi niekto povie: poďme sa teraz rozprávať o tebe! Mám problém hovoriť o banalitách. Mám problém odpovedať na nevinné otázky typu čo robíš, čo si jedla a čo čítaš. Je to hrozne hlúpe, ja viem..

Ostrihala som si časť vlasov. Moja hlava je ľahká a moje myšlienky vzletnejšie. Nechty mám dnes ružové a pery červené a aby sme sa z tej cukrárne nezbláznili, moja káva je čierna ako noc na miestach, kde líšky dávajú dobrú noc. Rada by som si ušila prikrývku s patchworkovým vzorom. Farebné štvorce látky by hriali moje skrehnuté telo počas obdobia, keď ostatní nosia nohavice a ja sa odmietam vzdať pančúch a sukne. O pár týždňov budem zase prebývať v Bratisláv(k)e a celkom sa teším. Zas budem celé dni robiť niečo produktívne, piť kávu, plávať,  makať na sebe, nosiť rúž a chodiť do galérie a do Putiky s mužom s ryšavým strniskom na brade a málo spať, bárčo. A túlať sa s termoskou niečoho dobrého. Chce so mnou ísť niekto na rande?

Inak čo si myslíte o lapačoch prachu snov a máte nejaké recepty proti nespavosti?


pondelok, 19. augusta 2013

20 ans

Dnes neoslavujem narodeniny. Mohol by to byť deň ako každý iný... ale nebude. Bude výnimočný,presne ako ja. Hahaha, toto bol len mini žartík na úvod, ktorý je na pohľadnici, ktorú som si kúpila. Ešte som to nikomu nepovedala, ale napísala som si venovanie, sama sebe, úplne že naozaj a nie, necítim sa preto trápne. Každopádne, okrem toho že by som sa mala začať starať o pleť, nenanášať si drahé krémy neumytými rukami, pravidelne si voskovať stehná a celkovo byť ženou, je čas na sumár.

Začala som chodiť na novú školu.
Nosila som najkrajšie modré semišové balerínky a červené plátenky.
Dostala som ruže a tulipány.
Prežila som rok na najvšivavejšom intráku v Bratislave.
Zamilovala som sa a bolo sa zamilovamé do mňa.
Doučovala som ešpanielčinu rozmaznané decká a verbálne obmedzených ajťákov.
Moja hruď narástla a už nie je plochá.
Nakupovala som internetovo.
Málo som spala.
Cestovala som.
Veľa som sa smiala a myslím, že i plakala.
Vypila som mnoho vína a zázvorovej limonády.
Bolo mi dychberúco.
Prečítala pár dobrých kníh.
Naučila som sa niečo o IT.
Natočila som hipsterské videjo.
Vo vlasoch som nosila ruže, na perách rúž a na očiach výrazné čierne linky.
A hodlám v tom pokračovať.

Teraz to znie,že môj životík je fasa:D

   

štvrtok, 8. augusta 2013

Leňochod

Najšťastnejšia som, keď som zahrabaná v knihách a celý deň môžem preležať v posteli. Jesť zdravé a menej zdravé jedlá a večer sa vypotiť pri Insanity workout-e. Časy, keď som prečítala 100 kníh ročne, sú už dávno pasé a veľmi sa hanbím, že tento rok som ich prečítala menej ako počet mesiacov, ktoré prešli. Zlá, zlá Kristína s panensky zúženou slovnou zásobou. Minule mi niekto písal v komente, že vždy číta viac kníh naraz a ja to teraz robím tiež. Doháňam zameškané a mám rozčítaný druhý zväzok Anny Kareninovej (nepýtajte sa ma prečo ju mám v 2 zväzkoch, proste to tak je), Nahých a mŕtvych od Maillera a Náš nešťastný vesmír od Scarlett Thomasovej.

Ale ja nie som len knihomoľ-intelektuál, ale aj prost(ovlas)ý plebejec, takže robím i menej epické veci. Dnes som opäť pozerala Diabla nosiaceho Pradu a bolo mi fajn, hoci je to jeden z tých filmov, pri ktorých vám IQ klesne o 10 bodov, ale aspoň sa netrápite globálnymi problémami a ľudia sú tam pekne oblečení a bohatí. Chcem sa opäť vrátiť ku kresleniu a celkovo k tvorbe. Uvedomila som si, že starnem a že už skoro vôbec nechodím na sociálne siete, čo znamená, že mám omnoho viac času (relatívne) a ten využívam na robenie ničoho a premýšľanie o všeličom.

Pri pozorovaní sveta som si všimla, že ľudia kupujú samé sračky v peknom obale a že všetko je o marketingu ("a o peňázoch a filozofii a súcne"...). (Slovo kupovať môžete nahradiť aj inými slovesami, napríklad obdivovať, žrať, túžiť po.) Čím je napríklad obyčajný žihľavový šampón za 2 eurá horší od 10 eurovej eko bio fair trade emulzie na vlasy z Body shopu? Chápete, čo tým chcem povedať? Že to, čo je drahé, ešte nemusí byť kvalitné. (Výnimkou je lacná mozzarella z Tesca značky Tesco, 2+1 zadarmo, tú nekupujte, je to fakt zlo, ktoré nechcete.) 

Je náročné nájsť niečo kvalitné a preto je úplne prirodzené, že keď to nájdeme, stane sa to pevným subjektom a súčasťou nášho života. Kľudne si to prirovnajte k overenému starému priateľovi, ku ktorému sa pravidelne vraciate, pretože pod povrchom je kvalita bez ohľadu na spotený a dobitý obal. Svet je z veľkej časti shitný a hnusný a ak si chcete byť istí, že máte niečo kvalitné, musíte si to urobiť sami. 

Skúste si spočítať, koľko času strávite čistou konzumáciou produktov, ktoré vytvorili druhí. Nemyslím jedlo, ale hudbu, knihy, filmy, časáky. Koľko času obdivujete ľudí, ktorí robia niečo, čo sa vám páči, zatiaľ čo vy sedíte na zadku a prijímate ich dielo namiesto toho, aby ste niečo vytvorili a dodali tým hodnotu sebe ako ľudskej bytosti? Výhovorky typu nemám čas alebo nie som dosť dobrý/á sú blbosť, ktorá nestranného poslucháča privedie akurát tak k monológu o prioritách, ktorý budete pociťovať ako stúpanie na otlak z topánok. 

Takže keď idete budovať vašu značku (a nemusíte si zrovne zakladať kapelu alebo cheescake-áreň, proste tá značka ste vy) (haha, teraz sa hrám na múdru), mali by ste mať na pamäti, že nesmiete nič podceniť. Musíte sa hecnúť a priviesť vaše dielo k dokonalosti po formálnej aj obsahovej stránke. Či už budujete blog, alebo inú vec, zbytočný vám bude dokonalý layout, ak mu nebude zodpovedať váš prístup. (To s layoutom bola metafora.) Príťažlivosť ide zvnútra a premieta sa navonok. A touto múdro znejúcou vetou končím a idem pokračovať v nečinnosti, veď hore som písala, že v tomto tropickom týždni iba lemrím a dopĺňam tekutiny.


1. Inak, neviete o nejakom voňavom nelepkavom spreji na vlasy?
2. Kde sa dá z symbolickú cenu zohnať striptérska tyč?

nedeľa, 4. augusta 2013

Komp(l)ot

Na večeru som zjedla kompót zaváraných višní, čo je mimochodom jediná zaváranina, ktorá mi chutí. Je mi teplo, naho, letne a cekom fajn. Toto sú informácie, ktoré vás asi netankujú, ale to čo bude ďalej sú múdrosti na ktoré som prišla metódou pozorovania a pokusu, takže neodchádzajte (nasleduje pesnička :D). 

Keď v mladom veku nájdete niečo krehké a strašne nádherné, už nikdy nebudete ako predtým. Vaši kamaráti vám budú rozprávať o svojich trojmesačných vzťahoch, ďalší budú hrdo vyznávať ONS, lebo je to desne cool a FWB, pretože videli ten film a vy budete prikyvovať a myslieť si, že je to úplne nudné. 

Všetci chlapci, ktorí sa budú snažiť bojovať o vaše srdce a telo budú zrazu príliš jednoduchí a vy začnete porovnávať. Je vám jedno či sa im páčite, dôležité je, či sa páčia oni vám. Prevraciate očami, selektujete, chehtáte sa, uzatvárate sa do seba a vo svojom dokonalom svete odmietate živiť mužov ktorí nie sú dostatočne inteligentní či zaujímaví. Zgrciate sa z diskotékových Don Juanov a potom si uvedomíte, že krehké svetlovlasé ženy, ktoré to hrajú na hrdinky, k sebe priťahujú silných mužov a schizofrenikov, pričom obe možnosti pripúšťajú svoju negáciu.

Moja pýcha rástla a všetko sa začalo točiť okolo mňa. Celý vesmír bol len môj. Usalašilo sa vo mne vedomie, že môžem robiť úplne všetko, pretože potrebujem byť inšpirovaná, aby som mohla tvoriť.  Veď viete, je to ako, no, zamilovať sa. Či čo. Lúčiť sa pod bránou navzájom si želajúc šťastnú cestu, pohodys deň a štýlový život. Povedali mi, aby som nešla do lesa, že tam nenájdem nič dobré. Ale malé dievčatá majú rady nebezpečné veci. Žila som v presvedčení, že som macher a tak. Že môžem vyhubiť korienky čohosi nádherného, pretože moje trápne eginko by neznieslo odmietnutie a či nahradenie nejakou lacnou neepickou alternatívou. Sme takí, my ľudia. Niekedy hlúpi.


   

utorok, 30. júla 2013

Kto nebude vidieť, bude visieť

Toto je jeden z tých skutočných príbehov, ktoré cítim na pokožke, keď ma z jednej strany páli podvečerné slnko a z druhej prítomnosť najkomplikovanejšieho človeka na svete. Filmový, to je ten, čo realizuje všetky moje priania skôr než ich stihnem vysloviť a ešte mnohé ďalšie. Akceptuje moju trápnu teatrálnosť, nadradenosť a strpí dokonca moje čoraz väčšie ego. A to nie že raz, ale že furt. 

Na šatách i na pokožke stále cítim vôňu a detonačnú silu jeho objatí, hustú atmosféru nabitú mikročasticami dávnej lásky, ktorá sa v našich životoch rozšírila geometrickým radom, ako húf medúz v ktorom sa topil malinký Nemo a nemohol nájsť konca. Tabu dávno neexistuje. Nie je nič, čo by sme nerobili. Pravidelne testujeme trpezlivosť toho druhého, navzájom si rúcame pokojné životy, prekračujeme hranice zdravého úsudku a iných vecí. Pochopili sme koncepciu a budeme sa jej držať, až kým nepadneme vyčerpaním vedľa niekoho, s kým to bude... jednoduchšie. Má moje písmeno na zápästí. Som jeho najkrajším dielom a on je mojím šialenstvom. Žiarlivý, deštruktívny, arogantný a dojebaný muž slova.

A je úplne nádherný a myslíte, že o tom vie? Samozrejme, že vie. Chodiaci testosterón s dokonalými črtami tváre. Najpríťažlivejší muž, ktorý sa do mňa zamiloval. Nosí košele s dlhým rukávom vyhrnuté po lakte. Na tvári má znamienko a zopár vrások, ktoré zbožňujem rovnako ako výraz ktorým sa na mňa díva. Zbožňujem/nenávidím priepastné rozdiely medzi jeho dvoma osobnosťami. Poznám ho päť rokov a viem že je to schizofrenický zločinec, ktorý sa nikdy nezmení, no budem pri ňom stáť až do konca, rovnako ako on pri mne, nech vykonám čokoľvek.

Je to ten čo povie, že si vytlačí môj tajný letný zoznam túžob, ale nevytlačí si ho, on ich len jednu po druhej splní a ja naňho budem celý čas nechápavo zízať a v hlave si predstavovať, ako ukladám tehličky s názvom: Jebať na pocity jednu vedľa druhej, jednu vedľa druhej...................  Svojím spôsobom je to úplne prosté. Je to môj kamarát a je nám v prítomnosti toho druhého kurva dobre. Ale nebudeme z toho predsa odpadávať! Nik o ňom nesmie hovoriť v zlom či prevracať očami! Len ja smiem, lebo len ja viem... O Filmovom nerozprávam a ani sa k nemu otvorene nepriznávam, lebo viete, kto by tomu veril, kto by veril nám? Je to príliš filmové...

sobota, 27. júla 2013

Kubánske cigary. Chilli con carne. Siesta. Fiesta.

Exteriér, deň
Kráčam po historických uliciach takmer miliónového mesta. Nákupné promenády, malé utajené uličky s barmi, o ktorých vedia len skalní, vône všetkého druhu. Turisti-dôchodci, turisti-Japonci, turisti-mladé páry a miestni opálení muži v oblekoch, ktorí sa vyznačujú bledomodrými košeľami a červenými kravatami. Mladí metrosexuáli v leteckých okuliaroch s taškami Louis Vuitton. Tými pravými a uveriteľnými. Ženy o pár rokov staršie odo mňa s vráskami od slnka, nemilosrdné následky dní a rokov strávených na pláži v snahe byť čo najtmavšia. Mám chuť vykúpiť Tezenis a Intimissimi, no odnášam si len dvoje pančušky. Hodiny na katedrálovej veži odbíjajú poludnie. Každú chvíľu sa začne siesta. Telo sa mi kúpe v pote, netúžiac po ničom inom, lež po dlhej vlažnej sprche a malom ponurom miestečku, kde možno uniknúť pred nemilosrdnými lúčmi Ré.

Exteriér, večer
So zvrašteným čelom fajčím na streche cigaru. Vychutnávam si pohľad na obláčiky dymu. Nehodí sa mi, ale môj mužský princíp tieto druhy pôžitku priťahuje. Popol oklepávam o rímsu a nadychujem sa vône starého mesta. Kdesi v diaľke partia ľudi v mojom veku spieva hymnu. V živote som nevidela väčších nacionalistov ako sú Španieli. Cítim vysmážané jedlo. Mekáč v historickej časti mesta v ktorej máme prenajatý byt je zrejme súčasťou novodobej normatívnej kultúry a účelne dopĺňa miestny kolorit.
Exteriér, noc
Nemám rada teplo a nemám rada, keď sa trasiem od zimy. Desí ma vedomie, že neviem slovami obsiahnuť všetky myšlienky, ktoré mi hustnú v hlave podobne ako krv v mojich tepnách, keď za deň vypijem sotva šálku kávy. Táto krajina, v ktorej som takmer každý rok, je niečím zvláštna. O pol desiatej večer sa zakempujem v reštaurácii na námestí a pomaly konzumujem krevety, na ktoré si vytláčam primnoho citrónu. Moja pokožka je opálená. Modriny vyblednuté. Telo vyliečené. A myseľ? Pravdaže nie je v poriadku, lebo som emocionálny masochista, ktorý sa nemôže dočkať svojho životíka zo silver screen.

Strecha, noc
Vykrádam sa von keď všetci spia. Také patetické! Sedím na streche a šúpem si mandarinku, ktorú som cestou do prenajatého bytu odtrhla ulicu od našej. Aj vy ste hrali tú hru na dvanásť mesiačikov, keď ste boli malí? Preleziem cez múrik, ľahnem si na samý okraj a pozorujem hviezdy. Všade je ticho, všetci sú zalezení doma alebo v baroch o pár ulíc ďalej. Premýšľam nad udalosťami posledného roka, keď sa moje návaly paniky striedali so znôškou čistého šťastia a strachom zo stagnácie. Uvedomila som si, že už nie som tým deckom, myslím, že už ma nerozhádžu vplyvy, kvôli ktorým lietali hnuteľné majetky, údery mojimi malými päsťami a klíčili nemilosrdné ignorácie striedajúce sa s teatrálnymi hádkami. Dostala som sa na nečakané miesta a zblížila sa s nečakanými ľuďmi. Predstierala, že som silnejšia a nezávislejšia než v skutočnosti. Bolo to divadlo, ktoré sa mi dostalo pod kožu a stalo sa skutočnosťou. Dobré dievča vo mne občas zápasí s mojím čoraz väčším egom. Ale do akej miery to celučičké nepredstieram?

Exteriér, deň
Bola som v Afrike. Priviedla ma k zisteniu, že je čierna a že v nej nič nie je. Nechcem aby to znelo rasisticky či xenofóbne, len vám chcem priblížiť situáciu mojimi očami. Moje slovenské telo nebolo stavané na tunajšie prostredie. Šla som okolo tísicok olivovníkov a pomarančovníkov. Videla som koníky, kravičky a bulkov. Nečudujte sa prečo ich tak volám, proste je to tak. Na dovolenke je všetko dovolené, jak sa vraví. Keď som sa konečne dočkala svojej lode, prišla som na to, že na mori sa unavený plebejec cíti ako opitý. Tackám sa modernou sálou von a cítim sa ako na Titaniku. Pridržiavam sa zábradlia ktoré mi siaha len po pás (som v dovolenej časti lode???), pretože mám pocit, že môžem spadnúť. Pozorujem desiatky delfínov. Veľkých, ale aj takých malinkých delfínčekov mláďatká. Sú dôstojné a zároveň hravé a vždy sa zjavia len na chvíľočku a opäť zmiznú.
Exteriér, deň
Sedím na okraji pláže a vo vode sa mi chladí plechovka piva. Spenené vlny mi obmývaju nohy a piesok mám všade, úplne, úplne že všade. Nenávidim to. Ten pocit, keď si spomeniem na presné dôvody, prečo tak nenávidím dovolenky pri mori. Som znechutená z vlastného odhaleného tela skoro tak veľmi ako zo stáda tuleňov a veľrýb v rôznej fáze spálenosti ležiacich okolo. Hnusné vlasy od morskej soli mám spletené v jeden dred a cítim, že nápoj mi udiera do hlavy. Riskantná kombinácia prázdneho žalúdka a pražiaceho slnka. Nechcem sa vidieť o týždeň. Bledá pokožka, budeš mi chýbať.

Exteriér, noc
Nemám rada teplo a nemám rada, keď sa trasiem od zimy. Desí ma vedomie, že neviem slovami obsiahnuť všetky myšlienky, ktoré mi hustnú v hlave podobne ako krv v mojich tepnách, keď za deň vypijem sotva šálku kávy. Táto krajina, v ktorej som takmer každý rok, je niečím zvláštna. O desiatej večer sa zakempujem v reštaurácii na námestí a pomaly konzumujem krevety, na ktoré si vytláčam primnoho citrónu. Moja pokožka je opálená. Modriny vyblednuté. Telo vyliečené. A myseľ? Pravdaže nie je v poriadku, lebo som emocionálny masochista, ktorý sa nemôže dočkať životíka zo silver screen.
Exteriér, deň
Ale ešte nie, teraz som tu, v bikinách ležím na bruchu na piesku. Dá sa povedať, že som adaptovaná na subtrópy. Apatická voci tmavým mužom. Na dlhé vety sa nezmôžem, ale o tých mužoch niečo napíšem. Nechcem teraz hovoriť o mojom divnom vkuse na mužov, ale myslím si, že nie je v poriadku, keď si muži holia nohy a ruky a voňajú ako parfuméria. Sakra, veď kde je testosterón? Ja si myslím, že muži najlepšie voňajú, keď vylezú zo sprchy a ešte na seba nestihnú nacápať milión vylepšovákov typu mamin lak na vlasy či Versace EDP.

Exteriér, večer
Slnko je o siedmej večer stále príliš vysoko a ja umieram od únavy a cítim sa rovnako vyprahnutá ako táto krajina. Voda, ktorú vypijem, sa zo mňa v okamihu vyparuje. Dúfam, že si v zime budem dokázať predstaviť aktuálne pocity. Vzdialim sa od rodičov a dýcham vôňu mora. Prúdia ku mne závany teplého slaného vzduchu. Turista fotiaci si katedrálu zo mňa nespúšťa zrak. Fotoaparát namieri na mňa. Napravím si slamený klobúk a neuhýbam pohľadom. Baví ma hrať tieto hry. Keď zamieri a stlačí dvojpolohovú spúšť, otočím sa zamierim do obchodu s topánkami. Tie najkrajšie stoja toľko, koľko mám momentálne na účte. Kreditku mám doma a tak je to dobre. Katedrála je najkrajšia v oranžovom svetle pri západe slnka. Kameň, z ktorého je postavená, nadobúda zvláštne nebeský odtieň. Ak ste leteli lietadlom pri západe slnka, tak oblaky mali presne tú farbu o ktorej hovorím .Prechádzam cez prístav až na dlhé kamenné mólo a pozorujem rozjarenú partiu ľudí na lodi. Chcela by som mať muža, ktorý vlastní jachtu. Alebo vlastne nie, JA by som chcela vlastniť jachtu a priviesť si na ňu koho chcem. Kašľať na úzus a genderové predsudky. Pili by sme kvalitné víno a nechali sa kolísať vlnami až kým nezaspíme v objatí milovaného druhého.
Interiér, noc
Letné noci a zamatové topánky, milujem vás.
Morské vlny, milujem vás.
Ostanem tu navždy.
Nie je to o nikom inom, len o mne.
Diamantová spona do vlasov, si brutálna, čo na tom, že falošná.
Možno som sama fejk.
Patrím sem na pár dní v roku, keď mi nahá pokožka nevadí.
Dobré jedlo, milujem ťa.
Slnko, bozkaj ma.
Poďme sa zbožňovať.
Môj pás má kúsok pod šesťdesiat a moje boky epickým mužom prisľubujú plodnosť.
Moje kolená sú hnusné. Vravela to už G. Ch., takže na tom niečo bude.
Červené víno, milujem ťa.
Vysilené nohy po celodennom chodení, ste mi satisfakciou.
Líham si do veľkej bielej postele a o sekundu zaspím.

Budeš ma milovať, aj keď už nebudem mladá a krásna?
Viem, že áno.

(Lana)






   

streda, 24. júla 2013

Lavender

Keď je tak teplo, že noci mi pomáha prežiť len vychladnutý čaj z lístkov čerstvej mäty a levanduľový vankúš pod hlavou, prichádza čas na myšlienky s ktorými sa musím podeliť spôsobom mne vlastným. Veľa premýšľam nad tým čo chcem, dokonca aj celkom konkrétne, no sklamem vás, stále som nevyspelé decko a prišla som len na to, čo nechcem: umrieť s podpätkom zabodnutým v hlave. Nechcem byť nemúdrou mužatkou, nádherným no smutným artovým dievčaťom, nechcem byť nestabilnou fotomodelínou s HPV, nechcem mať samé áčka pretože cítim potrebu dokázať, že som dobrá. A nechcem si pýtať od mamy peniaze, keď chcem ísť na víno alebo si kúpiť srdiečkové topánky či saturnový náhrdelník od Westwood.

Rozpovedať celý príbeh mi neprislúcha, avšak po tom ako som dobrovoľne nahliadla do sveta hadov a zmíj, som takmer presvedčená, že každý človek má určitú, nazvime to deviáciu. Poruchu správania. Nedávno som vedome nechala ochladnúť priateľstvo s pre mňa odmalička významným človekom. Naše karmy viac neboli v rovnováhe. Každé naše stretnutie či telefonát sprevádzali výčitky voči mojej osobe. Jeho predstavy o svete nekorešpondovali s mojimi, ich hlasná demonštrácia spôsobovala, že som sa po každom stretnutí cítila, akoby zo mňa vysal životnú energiu. Bála som sa byť sama sebou, hoci som nerobila nič zlé. Zvieralo sa mi hrdlo, premýšľala som, v kom je chyba a pozerala na hodinky.

Divadelný mi povedal, že to, že ľudia nerobia čo chcem, neznamená, že sú zlí. Sme odlišní a v tom je krása sveta, no občas sme príliš rozdielni a občas naše duše nie sú dostatočne prepletené, aby sme sa našej prítomnosti v živote toho druhého nevedeli vzdať. Neviem žiť spútaná, nedá sa mi žiť pod tlakom a keď mi niekto vraví tézy o tom, čo by mal človek robiť či nebodaj cítiť, tak sa radšej zbalím a utečiem preč do riti. Ale nepochybujem, že niekde nájdem to zase. Nerobí mi problém stráviť mnoho dní sama, vlastne som asociál vyžívajúci sa vo vlastnom priestore, obklopujúc sa krásnymi vecami, zveľaďujúc sa po intelektuálnych stránkach a cvičiac Insanity.

Neskutočne ma však fascinuje ženská myseľ. Každý s niekým chodí, akoby teraz v lete nemali ruju len jelene, srny a včielky. Sú ženy ochotné randiť s mužmi (hoci im lezú na nervi a sú hlúpi) len preto, aby nepociťovali večerné pocity samoty a mali niekoho do koho sa môžu zavesiť keď kráčajú po pasáži, hoci si uvedomujú, že ten-ktorý muž je len akousi prestupnou stanicou, a ak áno, môže ich takýto vzťah napĺňať? Nie je možné, že je to len zacyklené blúdenie v kruhu ktorého jediný výsledok je zníženie vlastnej hodnoty?

Ďalej mi napadlo, že nikto nechce tráviť čas s osobami, ktoré sú negativistické a vo všetkom vidia len to zlé. Sama sa to snažím potláčať, no nie vždy úspešne. Niečo musí byť v neporiadku, keď stále dovolím, aby sme balansovali na hranici zamilovanosti a riskovali, že sa svet skončí, ak sa raz skončíme my. A občas ma znepokojuje vlastné telo. Čo je na nedokonalosti také príťažlivé? Vždy mi robilo problém nahliadať na seba objektívne, vlastne už ani neviem aká je pravda.  

Topím sa vo vlastných úvahách a nedokážem dokončiť načaté výpovede. Uväznili ma v elektrickej kaplnke, nútili piť býčiu krv a znásilňovali moju hlavu. Sú to čudné pocity. Idú od pliec, prejdú hruďou, celou chrbticou, bedrami, ovijú sa mi okolo stehien. Pri kolenách na okamih utíchnu, aby sa v lýtkach ukázali v plnej sile. Sú mi dobre známe. Je to ako keď padáte pri zaspávaní. Začiatok tých myšlienočiek je v mozgu. Je to zvláštny druh deviácie. Neviem sa tomu brániť, nechcem sa tomu brániť. Je to také nesprávne ale viem, že mi to prerastie cez hlavu, ale chcem to.  Som presvedčená, že sa z nich zbláznim. A je to úplne iný druh šialenstva ako ten, kvôli ktorému letel Polnočný denník do smetiaka.

nedeľa, 21. júla 2013

Neduhy


Táto noc je láskou môjho života. Kľúč tvoria slová dýchať a vnímať. Vietor mi prechádza po holých ramenách. Smejem sa na zimomriavkach ktoré mi naskočili na rukách. Ak by som vedela kódiť, kódila by som do nemoty. Počítačové hry, v ktorých by boli elfovia, ryšavé Švédky, chlapci z Beatles a jednorožce. Chcem mať osobného fotografa či maliara, ktorý mi pokreslí chrbát a stehná pestrými kvetmi. O-ou, zbožňujem zlé veci. Robím samé hlúposti. Viem, že by som nemala, ale skrátka ich chcem spraviť.

Odkedy som sa stala zvrhlým anjelom, uvedomila som si zmysel niektorých faktov, napríklad zákon kauzality. Reakcia nemôže vznikať súčasne s akciou a už vôbec nie je možné, aby reakcia vznikla skôr ako akcia. Ak niečo chcete, musíte si po to ísť, ponúknuť niečo iné a špeciálne a nie len mrmlať a sťažovať sa, aký je k vám svet zlý. A ja nechcem len tak niečo. To čo milujem som hľadala v prípustných alternatívach, no všetky boli príliš prchavé a neuchopiteľné. Vyčerpávali ma. A po krátkej dobe nudili k smrti. Lacné náhrady pôžitkov sú oničom, pretože vždy nakoniec skončíte pri tom čo najviac zbožňujete. Ako keď týždeň živoríte na zelenine a horalkách z Terna a potom si kúpite cheescake a chete ho viac a viac a viac, tak veľa, až vás to zabije.

Ľúbim noc, ktorú si tvorím sama a nikdy nechcem vytriezvieť. Extraverzná potreba nymfomančenia. Smiem byť čiernou Marilyn a pózovať s tmavofialovým rúžom. Príbeh lásky, ktorého svedkom je jedenásť popísaných strán. Nerozumiem mu, no páči sa mi. Zvrhlý hedonizmus a to zakázané o čom sa písať nesmie, lebo by to stratilo svoje čaro. Chcem ísť kamkoľvek, som pripravená teaz hneĎ.

streda, 3. júla 2013

Robiť veci porádňe

Zdravý rozum, vráť sa mi,
ľúbezná Múza, inšpiruj ma!

Mám tu otvorenú Kareninovú. Tolstoj povedal, že divé kone sa dajú spoznať podľa svižného kroku a zaľúbení mládenci podľa smútku v oku. Ale myslím si, že muži v roku 2013 sú skôr honiči než zaľúbenci. Naháňajú veľké dievčatá. A občas nehanebné lolity s rozmazaným rúžom, ale fakt len občas, lebo sa im páčia a nevedia pochopiť prečo so sliepkami sa vláčia.

Už dva dni som si nečesala vlasy. Čítam veci ktoré som napísala pred rokom a žasnem. Som zamilovaná do LDR a túžim vplynúť do náručia Filmovému a zotrvať v ňom veľa hodín, lebo ho postrádam a super vonia, tak pôjebne, vždy vravím, že tá vôňa je drogou (chcem často a veľa, hoci je to divné a nesprávne, ale jebať úzus). Prechádzať perami a prstami po jeho krku a kľúčnych kostiach, dotýkajúc sa, vlastniac, vnímajúc skrz ne. Možno potrebujem vlastnú horskú dráhu, ktorá ma vynesie hore a vženie mi do pľúc studený vzduch ktorý zbožňujem. Chcem prsty lepkavé od cukrovej vaty a vôňu železného zábradlia. V kníhkupectve som siahla po knihe o New Yorku a raz tam budem žiť. Skutočne, možno po ňom prahnem viac než po Paríži, láske mojej, pretože je väčší a kozmopolitnejší. Chápete, žlté taxíky a vysoké budovy a umelecké galérie v SoHo! Nech hodí vysokou topánkou tá, čo by kvôli nim nepodviedla croissanty a chrliče:)


Trblietky a krištáľové sklíčka, to je moje. A tvrdý rock, ktorý môžem porovnávať s tvrdosťou diamantu vzniknutého pod tlakom či s vlastnou natvrdlosťou. Normálne sa snažím správať ako dáma, ale keď niekto siahne na to čo zbožňujem, nepoznám priateľa. Moja teatrálnosť nabobtná do obludných rozmerov, prebudí sa vo mne nasraný tiger ktorého po piatich dňoch vypustili z klietky. Niekedy sa aj sama zarazím, aká som fúria. Počúvam psycho hudbu. Keď nosím vysoké topánky, sú to len dvanásťcentimentrové, nikdy nie menšie. A 175centimetrová ja, takže koľko je to spolu?

V letnom playliste musí byť zlomené srdce, ukradnuté cédečko Black Sabbath, opuchnuté pery od bozkov, napoly vyfajčený džointík a splnený zoznam zvrhlostí. Návšteva nudných múzeí a strašidelného domu, ktorému strašidelnosť prisúdim len ja. Lan párty, pretože som podľa všetkého bro a vraví sa bros before hoes. Tvarohovo jahodovo piškótová torta, vlastnoručne pripravená. Lesklé náramky. Nosenie DIY tielka podobného tomuto. Sledovanie dlhých filmov s kamarátkami. Nezištné vykonanie nejakého šľachetného činu a to by za mňa aj stačilo, napadá vám niečo viac? Pokojne napíšte do diskusie, nechcem zomrieť v nevedomí.