pondelok, 17. júna 2013

Vlahá letná noc.

Bolo už dávno po polnoci, keď som dostala chuť prejsť sa. Len tak, sama, po tichých uličkách. Ak viete, čo je to pretrvávajúca insomnia, tak ma pochopíte. Na letné pyžamo som si natiahla rifľovú košeľu a preliezla plot. (Badass level: 10)
Noc voňala vlhkosťou pôdy a v ovzduší bolo cítiť čosi zvláštne, čosi čo veľmi dobre poznám. Bolo to ticho pred búrkou, ako keď očakávate niečo veľké, ale váš život stále plynie a vy sa snažíte spomenúť si, čo stále robíte v tom jednom posranom bode s názvom Citová stagnácia. Ticho ktoré spôsobí, že sa odmietnete nečinne prizerať a zamiešate karty, nech už to stojí čokoľvek.
Oranžové svetlo pouličných lámp vrhalo nemilosrdný tieň na moju siluetu. Bola to chvíľa, keď som si takmer pripustila svoju ženskú zraniteľnosť a na chvíľu vypísala dovolenku silnej a nezávislej osobnosti. Sadla som si na obrubník a započúvala sa do zvukov prírody. Ruky mi voňali od jahôd a na moment som dostala chuť rozmaznávať niekoho nasálne sliznice. Túto myšlienku som samozrejme hneď pochovala. 
Kdesi v diaľke sa párili mačky. Ten zvuk mi liezol na nervy. Asfalt bol teplejší ako vzduch, no napriek tomu mi na lýtkach naskočili zimomriavky.
Našla som úlomok starej oranžovej tehly a doprostred ulice napísala meno na šesť písmen, ktoré som po chvíli prečiarkla a o meter ďalej napísala I ♥ crap.

streda, 12. júna 2013

Bolí(š) ma.

Pila som cocacolu priamo z plastovej dvojlitrovky a písala nasmutnejší príbeh, aký bol kedy povedaný. S Filmovým sme sa vzdialili na tristotisíc kilometrov a jediné čo ostalo v mojej hlave bol chlad a znechutenie. Spoznala som koncept prázdneho miesta a veru že to nebolo nič príjemné. Každá bunka sa vo mne búrila. Môjho najmilšieho priateľa mohli mať všetci okrem mňa. Pretože, pretože... prečo vlastne? 

Aha.

Roztrhali sme pavučiny podvedomých snov o tom že priatelia sa môžu ľúbiť. Kto pochopí moje šialenstvo a moju potrebu mlčať? Čo môže spraviť mladá duša ako ja? Schúliť sa do klbôčka alebo si ísť zaplávať a nechať vodu aby ju čistila zvonka i zvnútra. Možno povedať, že sa mi ťažko dýchalo a boleli ma pľúca, ale koho to zaujíma? Filmový šukal Francúzku vyzerajúcu ako muž, odpisujúc mi na správu (zrejme keď bol ešte polkou penisu v nej) a bratislavský most sa podo mnou rútil, keď som na stene čítala báseň, ktorú pre mňa stvoril Divadelný v deň keď sme sa spoznali. Dievča mám ťa rád, hoc je to len krátko. A potom nominatív množného čísla s tvrdým, nad ktorým som už vtedy prevracala očami a moje plecia sa triasli viac od neartikulovaného smiechu než od zimy. Vzduch bol vlhký po daždi, oblečenie sa mi lepilo na unavené telo a teplota na elektronickej tabuli sa šplhala do závratných rozmerov. Takých, že by jednému automaticky vyzliekalo šaty pri tých čiernych dverách. 

Strih. Takže si predstavte, že vás Divadelný naveľa pozve do svojho bytu/do KC Dunaj/na podvečernú prechádzku po mačacích hlavách/ďalších 5 klišé miest podľa vašej predstavivosti, požičia vám svoje ponožky aby ste neťapkali mokrými nohami po podlahe (kto si predstavoval KC Dunaj, má to teraz trochu sťažené), a spýta sa vás logickú otázku, prečo ste sa za ním dobíjali ako veľká voda bez pozvania. A vy čo urobíte? Odujete sa a zmohnete sa na: "Mne je smutno. A bolí ma bruško."

Je to hrozne hlúpe, však? Bola som z neho paf, jeho tvár bola stále mladá a bolo mi jedno, že efekt ktorý zanechávam v jeho živote je podobný prírodnej katastrofe. Vtrhnúť, zubami vyrvať kľudný život aj s koreňmi, roztrhať, zničiť a zahodiť. Paradoxne, on vo mňa opäť uveril, naivne skúšajúc prekonať zotrvačnosť ilúzii a získať nado mnou kontrolu. Akoby nevedel, že živlu nemôže porúčať, tobôž skrotiť ho. Pustil Black Sabbath (čiastočne prekonateľný rozdiel) a nechal ma vytrápiť sa. A potom sme sa zhodli na tom, že káva nie je dobrá na žalúdok a uvarili sme si ďalšiu arabicu.

nedeľa, 9. júna 2013

Milôstky

Nedeľu pred skúškou som sa rozhodla stráviť celú v mojej izbe (na protest proti vykorisťovaniu žien, ženám ochotným chodiť s mužmi ktorý ich evidentne nemilujú a proti slabochom neschopným samostatne myslieť), čo však nie je dôvodom na úpadok, naopak. Ovešala som sa trblietavými náramkami a pripravila si džbán panenského mojita, lebo sa úplne milujem a zaslúžim si byť epická.

Presne v tomto momente mám pocit, že môj život je ten najlepší na svete. Transformujem sa z princeznej na ženu ktorá si nenechá (z)búrať svoje kráľovstvo, pretože YES, I can do it! Mám kvety všade. Vo vlasoch, na košeli zo Zary i v parfume, ktorý tak zbožňujem. Dýcham a vnímam každý podnet. Myslím, že mám horúčku. Kadencia mojich slov sa rapídne zvyšuje. Púšťam si hudbu z letného playlistu, spievam, opúšťam sa, znásilňujem papier, vypisujem si obľúbené úryvky z Lolity a píšem blog. Ak zatvorím oči, na chvíľu budem dievčaťom v tylových šatách bez tiaže, bosá kráčať po lúke a mať nohy vlhké od rannej rosy.

Cez skúškové (okrem toho že vás slovne obšťastnujem na tomto bezbožnom blogu) sa obdarúvam, pretože potrebujem vlastniť veľa krásnych vecí. Som príliš mladá a mám príliš málo času na nosenie nudného oblečenia! Už mám najkratšiu čiernu sukňu s vysokým pásom a korzet so štvorlístkami pre šťastie. A tvorím. Biele elfské pančušky, ktoré mi boli prikrátke, som premenila na samodržky a oblečiem si ich k tej najkratšej sukni, teda ak nebude príliš krátka. 

Po dúškoch si vychutnávam omamný mätový nápoj, cez otvorené okno sem prúdi vzduch a prináša vôňu čerstvo pokosenej trávy. Vijem venček z divých ruží a privoniavam k ich sviežej vôni, ktorá nemôže byť mojou navždy, podobne ako všetci ľudia ktorí sa do mňa zamilovali. Nenápadná lienka rozhodla sa spriateliť a jeden nemôže odísť k svojim činnostiam, kým neodletí sama, v mieri.

PS: Bude pekne.

streda, 5. júna 2013

Vo svete bohov a príšer bola som anjelom

Keď som včera zaspávala, na sietnici som si premietala dokonalé modré zamatové topánky so zlatou podrážkou a mašľou. Myslím si, že každá žena by mala mať topánky, ktoré sú nádherné a nepohodlné, viete čo myslím - topánky, ktoré by boli jej najkrajšou ozdobou a ktoré by nosila len na veľmi špeciálne príležitosti. Slúžili by predovšetkým na to, aby vzbudzovali pozornosť a aby ich svet obdidoval. Bola časť Sexu v meste, kde sa hovorilo o práve na topánky, ale keďže tento námet zatiaľ nik nedotiahol do konca, som nútená pracovať v režime do it yourself.

Mám takú predstavu. Že musím robiť niečo veľké. Viete, sebarealizovať sa a dokázať niečo masívne. Je to nutkanie, ktoré občas spôsobuje, že od prebytku myšlienok a potreby získať inšpiráciu strácam dych. Viem, že sa pričasto zamilovávam do ilúzii, môj smiech je hlasnejší a slzy slanšie a zaslúženejšie než kedykoľvek predtým. Musí to tak byť. Neviem to povedať jednoduchšie.  

Je to vnútorný pocit, ktorý ma núti tvoriť, rozprávať a vykonávať niektoré veci len preto, že chcem vyskúšať aké to je naplno precítiť každý zväzok emócie starostlivo uložený vo mne a následne ho preniesť do reality v podobe slov, obrázkov, čohokoľvek. Občas je to príliš komplikované samotrápenie, ale neviem akceptovať nevyjadrenie môjho ega, ktoré sa drzo prediera na povrch.

Vždy robím veľké gestá a drámu, lebo to som ja. Vlasy mi padajú do tváre. Pol štvrtej ráno, viem že už nezaspím, na zemi rozložené farby a nastrihané kusy látky. Lana spieva, že sme možno my tými šťastlivcami a že je to ako, ako, ako........... zamilovať sa. Nemám žiaden konktrétny plán. Len tak plávam, ale presne viem, aký je cieľ. Ide o pocity. A ide o moc, o dosiahnutie absolútnej prevahy a trvalého šťastia.

Je možné, že som príliš nudná, slušná, netrendy, antifree a uncool žena, frigidná nymfomanka so sklonmi k tučnote a poruchám príjmu potravy. Stavím sa, že moji dvaja najbližší by teraz povedali niečo v zmysle: Sama tomu neveríš. A zrejme by mali pravdu, ako vždy. Vlastne si myslím, že možno som špeciálna, možno sú všetci ľudia nejaké doposiaľ neobjavené pupky sveta. Napríklad, mňa skutočne neprekvapí, ak budem o 10 rokov na titulke Vogue a v šatníku mi budú visieť malé čierne od najštýlovejšej babičky Westwood a veru že to nebude big deal.

Predstavujem si,že raz budem mať vlastný Chateau Marmont, chodiť bosá po starých studených parketách podkrovného apartmentu, v dlaniach zvierať bodkovanú šálku horúceho čaju a počúvať, ako za oknami fučí vietor. 
Budem Miss Gatsby oblečená v čiernom, v najjemneších pančuchách, mnohých hodvábnch košeliach, dlhom asymetrickom kardigáne a čiernych zamatových topánkach s mašľou, skrývajúca svoje čisté úmysly pod rúžkom zvrhlostí. Oslavy, na ktorých budú všetci slopať Chateau de Snob Topoľčianky, budú zasterkou môjho nevinného ja, zatiaľ čo budem pomalinky popíjať ružové martini.  Budú hovoriť: to je ona a budú ma volať žena v čiernom, pretože budem mať swag, lebo viete, tak ako je tento blog jedným z najlepších miest na celom bloggeri, akási víajpí zóna, tak to musí byť i v skutočnom svete.

A k tým topánkam. Budem robiť topánky pre ženy, ktoré milujú svoj život rovnako ako slobodu a voľnosť ako vták. V ktorých sa každá žena alebo mužina bude cítiť ako nová minca, čerstvo vyrazená a lesklá. Po svete kráčať s ľahkosťou napriek faktu, že stránky jej rozpísanej knihy občas nesú primnoho bolesti. Okey, verím, že toto moje priznanie zmení fungovanie sveta.



pondelok, 3. júna 2013

Korene grafománie

Jazva zmizla. Splynula s povrchom pokožky, k všeobecnému uspokojeniu nadobudla bledú farbu. Pri pozornejšom pohľade ju však nájdem, maličkú spomienku na zážitky, ktoré s odstupom času vybledli presne ako ona sama. Ako keď sa pozeráte na staré fotky fotené analógom, ktoré su trochu rozmazané. Farby sú pri spätnom pohľade odlišné, menej sýte ako v našich spomienkach. Je to skutočne tak, že tie veľkolepé zážitky, ktoré prežívame v aktuálnom momente prítomnosti, v skutočnosti vôbec nie sú také cool a masívne, ako sa nám zdajú?

Nudí ma robiť stále to isté a opakovane padať na ústa. Otravuje ma snažiť sa byť dokazovať, že som najlepšia a neustále sa prispôsobovať okolnostiam. Nech sa prispôsobujú okolnosti mne. Nebaví ma ospravedlňovať chyby druhých. Veta: "Nechápem, prečo vždy robím to čo nechcem" by mala byť trestaná odňatím penisu, prípadne smrťou lienok a ružovovlasých poníkov. 
Trápne výhovorky a nejasnosti. Ak človek niečo nechce robiť, tak to nerobí. A preto z duše nenávidím slová a sľuby, ktoré sa nikdy neplnia. Všetko by to viedlo k negatívnym veciam a potláčaniu pocitov, okolo krku by som si uviazala štýlovú mašľu, časom pevnejšie a pevnejšie a to je presne to, čo odmietam. 
Veci pomenovávam, hoci si už nemôžem dovoliť byť taká úprimná ako predtým. 
Absurdnosti si zapisujem do diára a konkrétne emócie premietam do fiktívnych postáv.