pondelok, 29. decembra 2014

I can fly



Zas ten čas, keď majú ľudia možnosť začať odznova. Čítala som radu v babkinom lunárnom kalendári, že predsavzatia si máme dávať v pozitívnom duchu, to jest nie že: Nebudem fajčiť. ale: Budem menej fajčiť. Možno je teraz na mieste, aby som si povedala, že si vlasy budem česať jemnejšie, budem piť menej vína, začnem nosiť čiapku, nebudem odkladať stretnutia s ľuďmi, budem chodiť spávať skôr a všeličo iné, ale neviem, či by ma to urobilo spokojnejšou.... Okrem toho, svet musí byť v istej rovnováhe, nemôže byť všetko doko. :D 

Takto to bude lepšie: v roku 2015 urobím všetko preto, aby som napísala najlepšiu bakalárku, užila si naplno Slovinsko, zoštátnicovala a naučila sa lietať. 
Okrem toho chcem možno brigádovať v kaviarni, chápete, robiť niečo iné než učenie, a vypiť tri litre karamelového latté za deň. 
Kúpiť si nízke kožené topánky, hodvábnu košeľu a dať si raz za týždeň jeden raw deň, napríklad utorok alebo stredu. 
Taktiež si chcem dopriať nejaký mega výlet v lete, Paríž insolite napríklad.
A chcem úzku koženú sukňu, v ktorej vyniknú moje slovanské boky, aha, takútu:




A chcela by som byť zdravá a možno začať chodiť pravidelne plávať či na tie smiešne trampolíny. Ale na tie by som musela zohnať niekoho, kto by so mnou šiel, lebo s mojím telom v lacnom športovom odeve sa trochu hanbím ísť sama medzi vytuningované krásky, tak kto sa hlási? :D

No ale k tým predsavzatiam a bilanciám. Čo by ste chceli v budúcom roku dosiahnuť, urobiť vy?

Inak ja robím sumarizáciu vždy na narodky, takže je tu.

streda, 24. decembra 2014

V meste je kľud, nerozbi tú hranicu...


Vianoce u Chériovcov sú o vôni ihličia a malých prekvapeniach. Sú o varenom víne, ktoré robím najlepšie, o mojich najčokoládovejších muffinoch, o Snowborďákoch, na ktorých sa dívame z postele, tak ako každý rok o tomto čase. Sú o tom, že sa rodičia trikrát za deň samonaserú, pohádajú a udobria. Sú o neskutočnom množstve sladkostí, ktoré ani nepotrebujeme. Pri štedrovečernom stole zakaždým niekto niečo omylom rozleje.

Zatiaľ, čo v Bratislave sme si dávali darčeky pod fikusom, doma máme už od nedele živú jedličku z našej záhrady. Beztak by sme ju museli vyrúbať, pretože pri víchriciach hrozilo, že skončí zapichnutá v našom okne. Spojili sme nevyhnutné s príjemným, takže tu nechcem žiadnu onaniu od ekofašistov.

Vianoce sú tradičná videorozprávka odo mňa pre Filmového a kreatívna obrázková kniha o roku 2014 od neho pre mňa. Dívali sme sa na seba len opatrne, kútikmi očí, mala som moje najhoršie domáce tepláky a časom sme sa priblížili a uzavreli mier. Dostala som i knižočku od Beneho - Slovenčina pre samoukov. 

A mám želanie. Vlastne dve. Nie je to nič materiálne, obe sú dôležité a ak sa mi splnia, budem úplne najšťastnejším dievčaťom na svete. Samozrejme, na oboch musím pracovať, ale závisia aj od šťastia a iných okolností, takže si môžem pri rannej káve rapovať... Mnou pripravený šalát už odpočíva a sviečky horia. Škvŕka mi v brušku, už sa teším na dobrú večeru a kapra.

A keď dnes pod stromom nenájdeš to, čo si mala vo wishliste,
znamená to, že si sa chovala jak dilina, protože jsi dilina? :)








Sedíme v tých parkoch a je tma, mesto spí a víno sa míňa, život nás míňa, šťastie nás minulo. Snažíme sa hľadieť vpred, tam, kde svietia výklady, je tam tisíc farieb, všetko krásne. Svet je za sklom, to sklo je tá hranica, len ho nerozbi, chalan, bacha, spustíš alarm a privoláš svetlá, oživíš svet. Vo vačku pár centov a cigariet, to sklo je ta hranica, ten svet a my, mesto spí a sny nás prepadli. Dlane suché a päste horia, v meste je kľud, nerozbi tú hranicu.

nedeľa, 14. decembra 2014

Čas vianočný :)



Všetky girlandy, wishlisty, svetielka, ktoré nás obklopujú už nejeden týždeň, sú síce krásne a čarovné, ale trochu sa mi zdá, akoby sme zabúdali na to, o čo vlastne ide. Nechcem moralizovať či čo, ale advent by mal byť pokojným obdobím, keď sa snažíme byť lepšími, umiernenejšími, sústrediť sa na to, čo je v nás a nemyslieť len na pozlátko.

Nevravím, že som nejaký askét, hohohó, rada si doprajem všakovaké pekné veci a potešenia, avšak Vianoce sú pre mňa sviatkom skromnosti, veď aj malý Ježiš prišiel na svet v jasliach. Na túto tému napísala pred pár dňami zaujímavý článok Miroslava, ktorá si so svojou rodinou nedáva žiadne darčeky. 

Nemyslím si, že tento prístup je pre každého, (napríklad moje budúce deti by som nechcela ochudobniť od toho čara, že príde Ježiško), ale zdá sa mi trochu žiaľne, keď vidím, akoby každý chcel svojmu partnerovi kúpiť čo najdrahší darček a navzájom sa mnohí takmer pretekajú v tom, kto od rodičov dostane viac čo najdrahších vecí. Pretože to trochu zaváňa darovaním z povinnosti, nie preto, že by sme skutočne chceli druhého potešiť. A to naozaj nie je láska. Vrcholom je, ak si niekto vezme pôžičku len preto, aby mohol nakúpiť mnoho darčekov pod strom...

Napríklad, mne sa veľmi páči, ak ma niekto obdaruje preto, lebo chce. Ak ma mamina vezme do obchodu a nakúpi mi zásobu rôznych ponožiek a daruje mi svoj vintage taliansky sveter či biele džínsy, alebo ak ma KathyT prekvapí nejakou drobnosťou, ako napríklad voňavými šípkami, či ak sa s M. len tak túlame a stiahne ma do čokoládovne na chutnú pralinku, alebo mi spontánne kúpi knihu, po ktorej pokukujem. 

Na Vianoce nikdy nedostávam drahé darčeky, pretože mám pomerne štedrých rodičov po celý rok a zrejme by som sa cítila veľmi hlúpo, ak by som od nich pod stromček žiadala iPhone, Mac či kabelku M. Kors. Napríklad minulý rok som dostala šitie, červené šaty a nejaké ponožky a bola som celá šťastná. Tento rok dostanem zrejme len jednu vec, ktorú potrebujem, už dlho po nej pokukujem, budem z nej veľmi šťastná a budem ju využívať veľmi dlho. Cením si však tie dni, ktoré strávim doma, pečieme medovníky, dívame sa spolu na vianočné filmy, rozprávame sa...

Myslím, že ak raz budem bohatá, sama si kúpim všetko, po čom túžim. Možno sem aj hodím nejaký zoznam vecí, do ktorých chcem v blízkej dobe investovať, hoci neviem, či by to niekoho zaujímalo. Dajte vedieť.

A čo vy? Máte už vianočné pocity? A myslíte, že nasneží aj v dolinách? (Mohlo by...)
Ak by som sa nedívala do kalendára, takmer by som neverila, že o 10 dní je to tu :)




utorok, 25. novembra 2014

Social proof

Moje čižmičky sú podbité a keď s nimi pri chôdzi klopkám, moja hlava je kdesi v oblakoch. Pár stupňov nad nulou je zásadnou podmienkou pre podnietenie melancholického obdobia ako šitého na človeka, ako som ja. Všetky emocionálne poryvy sa dostávajú na povrch a víno píše o niečo viac než v iných častiach roka. Od septembra som sem písala len poskromne. Okrem toho že som dostala pár motýlích bozkov v skúšobnej kabínke (so smooth, very Casanova, such love...), schudla 2 cm v páse a idem na polovicu letného semestra do Ljubljany, toho na zdieľanie nebolo veľa.

Myslím, že som sa trochu zmenila a už nie som taká pochabá ako kedysi. Už viem, čo chcem a väčšinu času trávim osamote, študujem, vzdelávam sa a pracujem na sebe. Obklopujem sa milými ľuďmi a nádhernými vecami. Uvedomila som si, že nie je správne, keď chceme všetko hneď a pre naše oxymoronové túžby sme ochotní potláčať zdravý rozum, ktorým pri hodnotení iných ľudí veľkolepo, graciózne prekypujeme. 

Neraz som si želala, aby medzi moje cnosti patrila trpezlivosť. Skôr však platilo, že som musela mať všetko a najlepšie hneď a ľudia sa skôr adaptovali na moje podmienky, než ja na tie ich. Proste som nikoho a nič nepotrebovala. Vždy sa však vynáralo plno otázok, na ktoré som nevedela odpovedať, nech som si akokoľvek lámala hlavu. Večná nespokojnosť sa stala mojou najlepšou priateľkou. Kritika, to mi šlo. Nič pre mňa nebolo dosť dobré, nikto nebol dosť skvelý, ba sama som sa v pote tváre šplhala, aby som dosiahla na vlastné prísne kritériá. Niekedy mi pripadalo, akoby som celý doterajší život hľadala nemožné. Niečo ako pohodlné topánky na zabijácky vysokom tenkom podpätku. Stále to tak do istej miery je. Viem, že to nie je možné, čo mi však nebráni kupovať si ďalšie a ďalšie páry, ktorými zdobím seba a moju izbu. 

Skúste si teraz predstaviť situáciu, že sa vám zrazu začne ohromne dariť a vaša spontánnosť a úžasnosť sveta nadobudne také rozmery, o akých ste nikdy ani neuvažovali. A vy čo? Uspokojíte sa s tým úryvkom šťastia, ktorý prekvapene zvierate v dlaniach, alebo začnete túžiť po ešte väčších slastiach, keďže už poznáte, ako chutí moc a rozkoš? 

Niekedy sa cítim tak brutálne super, že začínam mať pocit, že vo mne vzniká niečo nové, nepoznané a skvelé. Jednoduchosť je príliš plochá. Neznie mi ušiach tak ako slová, ktoré si vravíme v bare vediac, že ráno ich už vysloviť nesmieme. Nie sme tými, čo by sa uspokojili s málom. Stále chceme viac a zabúdame na to, akí sme vnútri krehkí. 

Známe teplo, známe vzrušenie znásobené zvedavosťou a prekvapením z novej situácie. V hlave zbieram kúsky rozumu a zberám sa na odchod, ale zmôžem sa len na nádych a náhľad na to, čo by mohlo byť. Koniec koncov, vy by ste si odopierali niečo, pri čom sa cítite bohovsky a živo?  Myslím si, že milovať ľudí, s ktorými nemôžeme byť, je občas tým jediným, čo nám pripomína, že sme ešte stále ľudskými bytosťami. 

Je to. ako keď stretnete najlepšieho muža vášho života, ktorý je opálený, má široké ramená, vrásky okolo očí, pehy na nose a na sebe bielu košeľu. Niet iného, ktorému by som ste šli kúpiť raňajky len v nočnej košeli a kabáte. Neexistuje iný, ktorý by bol ako on.

Som trápny melancholik. Už nechodím von a radšej večery trávim tým, že sa učím. Dokonca som natoľko lenivá, že si ani nejdem pózersky zapáliť štýlovú dlhú cigaretu, pretože sa mi nechce vonku mrznúť a fajčenie v dome sa mi bytostne protiví.

Mám však pár dospelých rád do života, ktoré môžete do svojho bežného života implementovať v podstate hneď.


  • Nemixujte si smoothie z rukoly. 
  • Namiesto 3 lacných nekvalitných vecí si kúpte jednu poriadnu a nadčasovú.
  • A predovšetkým, ľudia, nikdy nedržte detox, vážne, lebo potom a ani nenazdáte a zjete obriu bielu bagetu, vypijete litre vína a vyfajčíte škatuľku cigariet. (Navyše si dáte zmrzku a banány v čokoláde, stúpne vám cukor a to nechcete!)




nedeľa, 2. novembra 2014

Spolubidlá vol. 4



Náš nový byt je doupě, v ktorom je na dennom poriadku vyrábanie smoothies, pitie bio limonád, jedenie zdravých šalátov a orieškov, večerné klebetné krúžky, okultistické pálenie vonných sviečok, profesionálny stalking malých a veľkých ľudí (Zn.: nič neujde našej pozornosti) a v neposlednom rade zdravý životný štýl, z ktorého sa detoxikujeme fľašami vína a škatuľkou cigariet na posedenie. Za ten čas, čo bývam s K., C. a P., sa už stihlo udiať pár vecí, ktoré sa navždy vpíšu do histórie a o ktorých by sa dal natočiť film, ktorý by stopro zarezonoval na Artfilm feste. A volalo by sa to napríklad Potulky izbou a balkónom Chérie&Kathy

Opomeniem teraz všetky rutinné klepy a mužov, ktorí nás milujú, opúšťajú svoje frajerky a v daždi stávajú pod naším oknom (:D) a prenesiem pozornosť na niečo vážnejšie. Tak si predstavte, že je pokojný večer, len tak si chillujete v posteli, púšťate si piesne a zrazu začujete škrabkanie. A potom zas. Dospela som k empirickému zisteniu, že keď bývajú spolu štyri ženy a objaví sa myš, zaručene to vedie k davovej psychóze a stavu, v ktorom sa už človek začne báť aj prachových častíc pod posteľou, imaginárnej myši v tvare priesvitnej jašterice s chlpatým trupom, drevenej pasce, slaniny či zapaľovača. Ak by naša susedka nebola hluchá, iste by si myslela, že v tú noc v našom byte prebiehala hromadná vražda.




- Prečo kričíš?
- Ja neviem, vy kričíte!!

...





Odkedy sme sa zbavili myšky, okolo ktorej bolo 2 dni viac povyku než okolo čohokoľvek iného (pritom nakoniec mala asi 5 centimetrov, bola biela ako sneh a vyzerala úplne bezbranne), ľúbim byť v Bratislave. Moje aktuálne spolubidlá sú totiž celkom supiš, nikto neciká do umývadla ani si neodkladá zubnú kefku do sprchového kúta. A máme veľkú obývačku, v ktorej môžu spávať návštevy pod erárnou dekou. :) Vôbec nemám dôvod byť hejter, takže poviem len toľko, že C. je veľmi milá, kreatívna a zlatá a momentálne má semi-amanta, ktorému chýba tretina zubu a podľa mňa je v kategórii inej radosti, ale neprislúcha mi hodnotiť. A P. nie je vôbec zlá, ale som si istá, že si myslí, že sme čudné, pretože:
  • Nosíme sukne a šaty, keď je vonku chladno.
  • Stále kupujeme veľa vína.
  • Nemáme školu každý deň.

My si však o nej myslíme tiež, že je čudná, pretože:
  • Je stále na Facebooku.
  • Varí si zvláštne jedlá v enormných dávkach a pečie polotovarové koláče.
  • Takmer stále sa  na čosi sťažuje.
  • Má vlastné mydlo na ruky i rolku toaletného papiera.
A napriek tomu, že som práve hodinu upratovala náš byt namiesto nej, som tu spokojnejšia než minulý rok na Panenskej. Len čo sa ukáže na oči, vytmavím jej to. Bude to boj.

Na záver pripájam to najhoršie z jesenného playlistu:


PS: Ako by ste babe naznačili, že vás serie, keď po sebe necháva bordel v kuchyni a omrvinky na stole, bez toho, aby ste sa jej tým dotkli a urazili ju?

streda, 22. októbra 2014

Tieto eskapády

Podľa pravidla, že jednému proste nemôže vychádzať všetko naraz, som v krásnej jeseni ochorela. Tak veľmi, že som nechodila do školy a zrušila hodinu s Jebačom. Už dávno mi nebolo tak zle, všetky lieky boli ako lentilky, nerobili nič, nič, dokonca som si začala myslieť, že ma niekto musel urieknuť. Trvalo to nekonečné 3 týždne, slovom tri, počas ktorých som nebola schopná nielen pohybovať sa, ale ani rozprávať a myslieť. Povinnosti a výčitky svedomia sa kopili, pri zaspávaní som sa nemohla ani nadýchnuť, tak som len ticho plakala a ťažoba nemala konca...

Mala som veľa času a nemožnosť robiť čokoľvek, tak som premýšľala nad tými drobnými rituálami, ktoré každý človek má. Umyť si zuby pred aj po raňajkách. Najprv sa namaľovať, potom obliecť. Použiť nerovnaké zvýrazňovače na rôzne typy poznámok. Otvárať dvere kolenom a smetiak dvoma prstami. Nad súkromným spôsobom humoru medzi kamarátmi a mojím perfektným systémom nakupovania. Stále sa snažím vymyslieť, čo by som mohla zefektívniť, zlepšiť, a potom to zájde tak ďaleko, že vznikne obrovská príjemná časová bublina, ktorá ostáva na voľnú zábavu, v ktorej dekorujem, učím sa, veľa čítam a dívam sa na filmy, pijem každý deň smoothies, odmietam cukry a iné návykové látky a nalepila som si umelé mihalnice. Úprimne, hoci nie som dezorganizovaný typ človeka, je pár vecí, ktoré odkladám na neurčito, ale nie preto, že by som bola lenivá, ja ich proste len nechcem spraviť, a tak čakám, kým sa vyriešia samé. 

Vraj je lev panovačným a teatrálnym znamením. Na mňa to platí do bodky a zrejme je to pre druhých istým spôsobom príťažlivé. Dni boli také krásne, že by padlo vhod zamilovať sa a zdieľať ich s blízkou dušou, drobné chvíle, ktoré možno nie sú extra smerodajné, ale dotvárajú dokonalý obraz sveta, snáď viete, o čom hovorím. V hĺbke duše som totiž ťažký romantik. Škoda, že v poslednej dobe sa všetci chcú zbližovať len fyzicky. Celkom som tomu nerozumela, lebo aký je zmysel vecí, ktoré robíme? Fakt všetko speje len k tomu, aby sme sa dobre najedli, opili, zdrogovali a zasúložili si? A čo budeme chcieť po tom, ako ochutnáme najväčšie delikatesy a nájdeme osobu, s ktorou je to súznenie dokonalé? 

Existujú ženy, ktoré potrebujú istým spôsobom sústavne balansovať na hrane, zapájať všetky zmysly k tomu, aby sme nespadli doprava či doľava. Cítiť, že žijú naplno. Že bude na čo spomínať, keď budeme mať sedemdesiat. A tak s pravidelným opakovaním bez mihnutia oka ukrižovávame biedne lásky, rozpútavajúc peklo všade kde sa objavia. Sorry za to. Deň, noc, noc, deň, ktorý je rok? Nie je to niečo, čo si napíšete do motivačného listu. Nič, s čím by ste sa chválili novým známym. Ale bavil by nás ten život bez veľkých emócii? Myslím, že nie. To je ten dôvod, prečo nás nudia nekomplikovaní ťuťkovia, príliš racionálne vzťahy, príliš predvídateľní (a ovládateľní) muži a naučené frázy. Celá tá správnosť proste nedáva zmysel. Nerady vysvetľujeme náš zmysel pre humor či spôsoby vyjadrovania. Možno hľadáme celý život podvedome vylepšené verzie našich bývalých milencov a keď zistíme, že nie sú až také vylepšené, sme sklamané a znudené. Evelyn by teraz povedala: Hejter, hejter, buď radšej skejter.

A potom prišiel Filmový a keď som sa po mesiacoch nadránom prebudila v jeho izbe, už dávno som sa necítila tak zvláštne. Obloha sa menila z rannej šedi do jasného dňa, strašne silno ma túlil a spýtal sa ma: "Kristínka, čo budeme robiť?" A ja že "Neviem." A potom sa miloval s mojou krehkou dušou.

Asi tieto eskapády treba napísať na zvitok a priškrtiť eskapáskou.

(Dotýkate sa červenej, keď ide sanitka?)

štvrtok, 2. októbra 2014

Anomália

Z perín, ktoré stále voňali intelektom spoločných rán, sa mi odísť nechcelo. Lenivo som si naťahovala končatiny a vychutnáva ten pocit, keď je dielo dokončené a obloha jasná. Bol dokonalým prototypom človeka, akého som nikdy predtým a ani potom nestretla. Jeho dlhokánske maily boli cestopismi, smiechom cez slzy a úvahami najhrubšieho zrna. Intimitu sme nikdy nemuseli imitovať. Páčilo sa mi na ňom všetko, ale bolo aj pár vecí, ktoré ma dostávali do rozpakov, napríklad puntičkárstvo, hrubé zateplené ponožky a mokrý koberček v kúpeľni. Keď som sa mu v jeden z posledných jarných dní priznala, že ho strašne veľmi ľúbim, odišiel a ja som začala zbabelo chodiť deň po dni na rande s každým z mojich ctiteľov, aby som ukázala, že je vlastne všetko úplná paráda. Celý svet bol prenádherný vo svojej absurdnosti. 

Ak by sa dalo, chcela by som teraz sedieť v nejakej kaviarni pri veľkom okne, pomaly si odpíjať z čaju  pozorovať prvé lístie šantiace vo vetre. Hrala by Ella Fitzgerald a ja by som sa hrala s neotvoreným vrecúškom cukru. Dnes som zhliadla tri filmy, ktoré ani neviem, o čom boli, upratala som kuchyňu a hodila do práčky čiernu bielizeň. Mala by som robiť tristo vecí, ale nedokážem sa odhodlať k ničomu. Chýbajú mi letné noci a tak rada by som sa s niekým smiala, prechádzala a klebetila o všeličom, nie bola v horúčke a bez hlasu zatvorená medzi štyrmi stenami prázdneho priestoru. Inými slovami, je mi smutno. Zvečerieva sa a teplota môjho nemilosrdne stúpa. No čo ešte dodať. Byť chorá, keď je babie leto a chumáče pavučín poletujú vo vzduchu, to je čistá radosť. Ale je to iná radosť. Je to smútok, ako by povedal Gašparovič.

Som v ohni, bejby, ale čo s tým môžem robiť?



pondelok, 22. septembra 2014

Diary of Chérie, vol. 6

O 1:17 pouličné svetlá žiaria cez okná a siluety v miestnosti sú jemnejšie a tiene na stenách oblejšie. Vzduch sýtejší a chladnejší. Hudba hrá už len veľmi potichu, jemná melódia sa vkráda pod pokožku podobne ako chlad z podlahy. Rovnakým spôsobom, akým stokrát veľavýznamne odchádzam, sa vždy veľkolepo vraciam na miesta, ktoré milujem. Jeden z dobrých dní na svete môže vyzerať napríklad nasledovne: zobudiť sa na milé správy, raňajkovať kávu a koláče, dať si horúci kúpeľ s vôňou levandule, zbaliť si kufre ako Rose na Titanicu, či stráviť prvý večer a noc v novom byte.

Prvá sprcha, prvý čaj, prvá fľaša vína. Prvý týždeň, prvý veľký nákup a prvá čokoláda, ktorá padla za oltár vlasti, prvé klepy a mudrovanie o všeličom, spevácke vystúpenie Mariky Gombitovej v mojom podaní, prvá pánska návšteva a veľa smiechov, atď. Obsadenie najlukratívnejšej izietky, poličky v chladničke, kredenci a kúpeľni, všetko v zmysle kto prv príde, ten prv berie. Chlieb s džemom a bio musli s mliekom. 

V obývačke veľa kníh všetkých žánrov, od Príkladov z matematiky, cez Zdravovedu, Krstného otca, rôznych diel od Moraviu až po Bibliu. A vedľa hluchá susedka, ktorá si každý večer púšťa omšové piesne a mne pri zaspávaní v hlave hrá Zdravas a iné sväté spevy. Zrejme mi ten tam hore chce naznačiť, že rozdať si to na svadbe s nevestiným bratom nie je ten najlepší nápad z edície nápadov leta 2014. Ech, sila myšlienky!

Mám pocit, že dlhé ryšavé vlasy som mala snáď pred sto rokmi. A uvedomila som si, že napriek zdanlivo serióznemu vzhľadu som ešte veľmi nevyspelá a detská. Stále hľadám divných ľudí na rozhovory a nové pocity, aby som dokázala, že ešte nie som celkom otupená. Že po tom, ako Filmový prestal byť filmovým, ešte niečo cítim. 

Ale nikdy to nebolo ono, nemalo to zmysel, grády, veľké emócie a predovšetkým chýbali: (moje obľúbené slovo) gestá. Zistila som, že akákoľvek dráma ma už nudí k smrti, znepokojuje a otravuje. Asi starnem, či čo. Mám radšej pevne zakorenené rituály, ako napríklad nakupovať knihy, ísť na kávu s najbližším, len tak sa rozprávať a počúvať rap a byť totálne mimo rytmu, ale plná živej spokojnosti mne vlastnej.

A tak, ako som pred pár mesiacmi odchádzala z Panenskej (trochu ako smutko a s odretými rukami od nosenia ťažkých vecí), presne opačným spôsobom mi pred pár dňami došlo, že tu bude supiš. Ale mne je vlastne všade supiš, lebo viete, všetko máte urobené tak, ako si sami zariadite:)

Give it to me, give it to me everything, you know that I like my world on a string...


streda, 3. septembra 2014

My best days


Vonku prší už niekoľko dní. Mám rada žlté svetlo lampy a čerstvé hrianky s domácim slivkovým džemom. Do vlasov vplietam si farebné stužky a zdobím nimi tenké vrkôčiky. V repertoári sa nachádza mnoho nových letných melancholických piesní a za oknom padá dážď. Počujem, ako klopká... Slnko sa neukázalo už niekoľko dní a odtiene šedej začínajú byť pre mňa pekne otravné. 

Chýba mi svetlo a cnie sa mi za dňami, keď morský príliv sebavedome hučal dávajúc na známosť svoju prevahu nad piesčitým terénom. Odmietam sa podaromnici ponevierať po nociach, takže pozerám veľa filmov, pečiem zdravé koláče a čítam knihy. Prišla som na to, že sa potrebujem zamestnať niečím prospešným. Nájsť si prácu alebo čo. Mám síce rada nič nerobenie, ale keď je ho priveľa, do hlavy sa mi vkráda veľa hlúpych myšlienok a príliš premýšľam nad hlúposťami. Snáď chápete, čo tým chcem povedať.

Vždy mi naháňali strach prudké zmeny plánov. Povedzme, že som mala rada bezpečný stereotyp, to však platilo len v životných situáciách a nie v zmenách vzhľadu. Keď som konečne po roku každomesačného farbenia získala najlepší odtieň ryšavej farby, rozhodla som sa opáliť sa (slnko mi robí dobre) a v intrákovej kúpeľni si dať na hlavu random tmavohnedý odtieň. Koniec koncov, sú to len vlasy. A myslím si, že je úžasné, že ich ešte vôbec mám a že sú stále hebké, po toľkých macošských hókusoch-pokusoch.

Takže keď nič iné, aspoň mám seriózny vzhľad a pretriedený šatník. A nasledujúci rok budem bývať na ulici, ktorá nemá pekný názov a náš byt bude vedľa hotela a nákupného centra. Ja som vedela, že si nemám robiť srandu z toho, že niekto chce bývať pri shopping centre!!! Och. Ale aspoň budeme mať veľkú izbu a balkón :) A ozaj, budem bývať s K. a ešte s 2 dievčatami, takže predpokladám, že to bude niečo ako čistotný letný tábor a všade vonné sviečky :D

nedeľa, 24. augusta 2014

Shades of blue



Zlá kráľovná opäť panuje vo svojom kráľovstve a Snehulienka dostala slobodu. Ako Xena niesla si svoj dvadsaťkilový kufor bez úchytky. Prebrodila rieku, prešla lesom, vykúpala sa v mori viac než dosýtosti a vypila veľa tequily. Jej hlava už dávno nebola taká pokojná ako dnes. 

Zistila som, že k životu nutne potrebujem prekonávať vzdialenosti. Potrebujem odchádzať a prichádzať, nosiť si svoj kufor a kabelku cez plece a cítiť slobodu. A ak by som mala napísať jednu vec, ktorá mi zo Španielska bude v chladných mesiacoch chýbať, tak je to more.

More má v sebe život a hudbu. V minulom alebo budúcom živote je základom mojej pôsobnosti iste práca morskej panny. Celý čas len plávať, plávať a šampónovať ryby, na to by ma bolo.











So, I sat there and had a glass of wine...

utorok, 19. augusta 2014

21


Už tretí rok sa tu exponujem s milôstkami, sukňami, spodnicami, nadočnicovými oblúkmi, insitnými emóciami a inými pseudoproblémami a inak to nebude ani teraz. Zas mám narodky. Moja tvár už nikdy nebude taká mladá ako dnes a zdá sa, že už nikdy nebudem lipnúť na nepodstatnostiach. Aspoň dúfam.

Sumár:
  • urobila som mnoho odvážnych rozhodnutí
  • vystúpila som z komfortnej zóny (veľakrát) (a bolo to dobré)
  • moje priemerné mesačné výdavky na jedlo boli 139 EUR
  • cestovala som a prešla Katalánsko
  • spala som na pláži
  • mnoho som našla a mnoho stratila
  • málo som jedla a zmenšila som sa
  • dívala som sa na východy slnka nad morom
  • mala som červené vlasy, dala som sa ostrihať a som spoko
  • odvážila som sa vyznať mužovi lásku a bola som odmietnutá
  • kúpila som si veľa nových šiat 
  • zistila som, že motorky fakt nie sú pre mňa
  • naučila som sa niečo nové o vzťahoch, načúvať a ľúbiť samu seba
  • splavila som rieku
  • kúpila som si svoju prvú formu na pečenie
  • lietala som
  • používala som Foursquare, Pinterest, Printic, Google Analytics a Instagram
  • bola som s M. vonku cez deň, a to je už čo povedať
  • naučila som sa variť polievky
  • bola som 21x v Artfóre, 18 x v Štúrovi, 17x vo Foxforde a iba 9 x v KC Dunaj
  • prvýkrát v živote som pila kávu zo Starsucks (a nič moc)
  • dívala som sa na nádherné východy slnka nad morom
  • metódou pokusov a omylov som zistila, čo je pre mňa dobré a čo nie
  • bola som škaredá, bezmocná, nahnevaná a neúspešná
  • bola som krásna, sebavedomá a zmyselná
  • prvýkrát v živote som ochutnala makrónky a ustrice
  • našla som svojho amerického chlapca
  • chodila som sa nahá kúpať do mora na tajné miesto
  • bola som pokorná a pochopila som dôležitosť zdravia
  • čítala som, koľko som len vládala (ale chcem viac!)
  • zoznámila som sa s K., z ktorej sa vykľulo najlepšie spolubidlo
  • jazdila som na hipsterskom bicykli po Starom meste
  • zistila som, že starať sa o dvojičky nie je až také strašné (naopak, bolo to super!)
  • cvičila som jogu v parku
  • celé prázdniny som vstávala skoro ráno
  • naučila som sa opúšťať 
  • a odpúšťať
  • a i.
Un vrai truc de ouf style pur clip de R&B, elle vit le grand amour, qui commence dans la cour, se poursuit dans les tours et rime toujours avec toujours.

...

Is this happiness,
is this happiness?

sobota, 16. augusta 2014

Letné zápisky, vol. 10


Moje národky sú predo dvermi (za dverami?) (nikdy som nevedela, ako je to správne), čo v praxi znamená, že leto sa nevyhnutne blíži ku koncu. Tak ako každý rok. Cítim sa rozjarene a myslím, že čas návratu na Slovensko príde celkom vhod. Som totiž hnedá (och áno, už žiadna biela redhead, veru), navyše v posledných týždňoch prekvitám šialenými nápadmi - napr. neplatiť za hotel a spať dve noci na pláži, socializovať sa s neznámymi ľuďmi, ba takmer som sa v Zare odviazala a kúpila si espadrilles! 

Aby ste sa však pri čítaní mojich španielskych blogpostov (na jedno kopyto) nenudili, napíšem dnes dačo o všeobecne platných zákonitostiach fungovania ľudí v mojom domácom i zahraničnom prostredí, bez ktorých by dni neboli také škodoradostné a úsmevné. S K. máme vyvinutý interný humor a okrem gitary Jana Z., žien Borisa K., hrude Megan Cost a trčiacich tampónov jej párty kamošiek sa často bavíme o tom, čo je zdravé a čo nie. (A teraz, keď tvorím tieto vety, som si uvedomila, že sa celkom teším na semester, haha.) Práve ona ma primäla k tomu, aby som sa s niektorými hlodmi mojej bývalej hosťovskej podelila verejne, tak čujte.

Dvojičky vždy raňajkovali Nestlé cereálie. Jedného dňa som na sporáku ohrievala mlieko a ona doňho nasypala štedrú polievkovú lyžicu kryštálového cukru. Na moju otázku prečo, keď čokoládové lupienky sú sladké samé o sebe, odpovedala: „Cukor v mlieku je pre deti veľmi zdravý.“ 

Vlastne zdravý, saludable a healthy boli jej obľúbené slová. Nezabudla ich použiť zakaždým, keď sme sedeli pri stole. „Chcem, aby moje deti boli šťastné a zdravé.“ a „My v našom dome jeme veľmi zdravo.“ sa dali považovať za jej večne sa opakujúce lyrics. Svoje si išla aj vtedy, keď sme mali na obed rezeň a namiesto zemiakov boli čipsy. 

Mám taký svoj zoznam top gastronomických nechutností z jej dielne:

  • pan con tomate - krajec chleba hojne potretý šťavou z prekrojenej paradajky posypaný soľou, katalánska špecialita, pri ktorej podávaní sa všetci nekatalánci tvárili asi tak, ako by sa turisti na Slovensku dívali na mastný chlieb s cibuľou.
  • makaróny s mäsom z konzervy. Dakedy v júni urobila asi 5 kíl tejto špeciality, zmrazila ich a postupne vyberala z chladničky a podávala na obed. Jej manžel sa ich nemohol dojesť. (A mne povedal, že neviem variť, lebo si stále opekám lososa.) (Pche, kretén.)
  • malé zelené papričky obalené v hrubej vrstve soli. ("Morská soľ je veľmi zdravá.") V praxi to vyzeralo tak, že ste okrem zdravej morskej soli nevnímali nič.
  • bonus: pri odchode: "Kristína, ty si nám vypila všetok čaj!  Ale v lete sa čaj predsa nepije!!!" (začudovane) 
  • (bože, aká som rada, že som už od nich preč!!!)

Patrilo by sa povedať aj niečo o prekyslenom organizme. Už aj ja, neznalá pomerov topiek a dív som zistila, že veľa ľudí si myslí, že má prekyslený organizmus a tak sa snaží jesť len zásadité potraviny. Myslím, že je časť prísť s osvetou a vykríknuť do sveta, že pH v ľudskom tele je približne 7,4 a ak by táto hodnota stúpla, zomreli by ste. Takže nie je možné mať prekyslený organizmus.


Ďalším bodom na pomyselnom zozname je slávna veta od L.(Spolubidlá: revival), ktorú povedal svojej frajerke, keď bola (piaty krát za mesiac) chorá: „Musíš niečo zjesť, daj si aspoň sáčkovú polievku, tá ti pomôže proti chrípke!“ 

Aj vy sa pozastavujete nad takýmito absurdnými výrokmi?

Chaotickosť tohto textu reprezentuje krivku mojej intelektuálnej výkonnosti v tropickom počasí. Inak jednou z vecí, ktoré mám na Španielsku rada, je siesta. Viete, ja som vo svojej podstate strašne lenivý človek a ak mi dá niekto možnosť stráviť každé popoludnie 3 hodiny v posteli, s radosťou to využijem. Som presvedčená, že siestu by sme mali zaviesť aj na Slovensku. Len si predstavte, aké by bolo super hodiť si vždy po obede šlofíka. Myslite na to! :)


štvrtok, 14. augusta 2014

Letné zápisky, vol. 9


Preplnené miesta (napríklad vlakové stanice) vo mne okrem nechuti vzbudzujú aj veľa myšlienok. Dá sa zvyknúť na hluk lietadiel (V G. som bývala kúsok od letiska), malé zákutia, na britský akcent a na splavovanie riek, sterilný bazén a prázdne ulice. Na kúpanie sa v mori každý víkend a niekedy i cez týždeň. Rovnako je ľahké vypestovať si návyk na používanie hydratačného krému či na správne gestá pri vyjednávaní cien na trhu s ovocím a zeleninou. To všetko bolo fajn, ale primálo a primalé. Vedela som, že moje srdce bije inde a myslím, že som už príliš stará na to, aby som robila veci, ktoré ma nerobia šťastnou. Tušila som jej prítomnosť. A tak som sa ocitla tu.



Sme ako jedna a úplne iné, čo nám však nebráni dopĺňať sa. Je medzi nami niečo ako súznenie. Ona je farebná a ja nosím čierne šaty, ona mi spáli mi pokožku a ja z jej baru odídem bez platenia. Nikdy nespíme, obe zbožňujeme hlúpe vtipy a hovoríme mnohými rečami. Má v sebe farby, hluk, preplnené bary, hudba, presne ako to mám rada. Láka ma na obžerstvo a spolu jazdíme na bielo-červenom bicykli s košíkom. Filmy na pláži. Rozväzuje mi šnúrky na topánkach a hrá sa mi s vlasmi. Na zátylok vtíska mi vlhké sangriové bozky. Takáto je Barcelona :)


streda, 6. augusta 2014

This is my show



Life is awesome, I confess, 
what I do, I do the best.

Lay me down tonight 
in my diamonds and pearls

Tell me something like 
I'm your favourite girl.


sobota, 2. augusta 2014

Letné zápisky, vol. 8



Počas jedného z tých no-bra dní som sedela na horúcom kameni a obedovala ustrice. Pokožku som mala pokrytú soľným práškom a medzi prstami na nohách ma šteklil piesok. Za iných okolností by som čím skôr zdrhala do sprchy, ale tieto okolnosti boli odlišné než obvykle. Na Španielsku ma najviac baví živelnosť, ktorá akoby bola vpísaná do DNA tunajších ľudí. Žiť moment - to je slovné spojenie, ktoré ich úplne vystihuje. Ich prístup k životu nie je taký upätý ako u nás doma. Páči sa mi, že ľudia nelipnú na zaužívaných, často značne obmedzujúcich predstavách (tak ako u nás) a sú akosi viac spontánnejší  a tým pádom nevyhnutne aj radostnejší.

More voňalo a hučalo a ja som v tom momente cítila obrovskú vďačnosť, že môžem toto leto navštíviť všetky tie super lokality, do sýtosti sa kúpať, plávať nahá, byť trochu buržuj, spoznávať nové mestá a dediny a nových ľudí. Som presvedčená, že ak by sme sa zbavili predsudkov a ku všetkým pristupovali pozitívne, svet by bol lepší. Myslím si totiž, že od každého, koho vám život prinesie do cesty, sa môžete niečo naučiť... hoci len maličkosť! A nie je vlastne skúsenosť tým najlepším, čo vám nakoniec ostane?

Ustrice sa jedia živé. Zakaždým, keď ich pokvapkáte citrónom, zmrštia sa, pretože ich to zaštípe. S chuťou som zjedla asi desať (snažiac sa nevnímať, že vyzerajú ako škaredá vagína), no v žiadnej nebola perla. Vzbudilo to vo mne myšlienku, že som zrejme ženou, ktorá je odsúdená na umelé šperky do doby, kým si drahokamy bude môcť kúpiť sama. 

Teraz prejdem k veci. Zdá sa mi, že na Slovensku veľa ľudí žije väčšinu svojho času čakaním na niečo. Na koniec školy, práce, dňa, roka. Na prázdniny, aby neskôr čakali na skončenie otravnej dovolenky s rodinou, na koniec prázdnin, pretože sú nudné a členovia rodiny vám po čase strávenom doma lezú na nervy... Iste aj vy poznáte ten systém, ktorý sa v krátkosti dá opísať ako: "Máme všetko. Čo chceme? Chceme viac!" Uzavretý kolobeh. z ktorého časom vytesníme väčšinu zlého a ostanú nám tie dobré spomienky, aby sme onedlho opäť vstúpili do dní, s ktorými nie sme tak na sto percent spokojní a stotožnení. Mohlo by byť zaujímavé urobiť štatistiku, koľko percent času si obyčajný Slovák užíva život.

Chronic dissatisfaction, that's what you have. Niños de mierda!

Viem, že z môjho blogu, IG a iných facebookov to vyznieva, že si tu len užívam a preto sa mi ľahko mindžuje, no pravdou je, že zároveň makám ako otrok. Pretože ak niekoľko dní po sebe strávite s dvoma neunaviteľnými šesťročnými deťmi (pričom neustále počúvate buzeráciu od ich rodičov, pretože nič, čo urobíte, nie je dosť dobré), logicky vás to vyčerpá. Mňa tak, že niekedy zaspím pár minút po tom, ako ich uložím do postele :D

Domnievam sa všal, že by bolo pekné, keby sa ľudia naučili vychutnávať si každý moment. Nie len tie chvíle oficiálne vyhradené na radôstky, pretože tie sa väčšinou spájajú s očakávaním. Počas dňa, aj toho najbežnejšieho, sa dá nájsť veľa vecí, ktoré ho spríjemnia. 

Španieli sú často dezorganizovaní a nedochvíľni, ale nedá sa im poprieť, že pôsobia šťastnejšie a uvoľnenejšie ako Slováci. Žijú s ľahkosťou a ja sa to učím tiež. Na všetkom sa dá nájsť niečo dobré a niečo zlé, pričom je dosť možné, že ak by som tu žila, začalo by mi to liezť na nervy. Avšak, som človek, ktorý sa na všetkom snaží nájsť niečo pozitívne (v opačnom prípade by som v posledných mesiacoch asi mohla ísť do kúta plakať, haha), takže sa učím brať každú udalosť tak, ako príde. Učím sa byť otvorenejšia, skromnejšia, prispôsobivejšia, adaptabilnejšia. Viem, že nemusí byť všetko podľa mňa a nie vždy dostanem to, čo chcem, ale to ešte neznamená, že vo výsledku nebudem spoko.

Kým som toto písala, za oknom padal hustý lejak. Takmer akoby som vôbec nebola v slnečnom Španielsku. Ale teraz, zdá sa, začína slabnúť, stmieva sa a mračná sa trhajú. A po daždi vždy nakoniec vyjde slnko, nie je vari tak?

streda, 30. júla 2014

Letné zápisky, vol. 7 - Barcelona



Barcelona ma má ľúbi. Bola som v nej už 4 krát, vždy to bolo iné, vždy to bolo super a myslím, že ak by som si mala vybrať jedno španielske mesto pre život, bola by to práve Barca. Ťažko jednou vetou povedať, čo ju robí takou výnimočnou.

Najspokojnejšia som bola, keď som sa mohla len tak prechádzať. Bezcieľne sa túlať. Vliezť do metra, vystúpiť na náhodnej stanici a zakaždým objaviť niečo nepoznané. Fotiť sa s Kolumbusom a na Ramble. Utekať pred klaunami v Parc Guell. Cítiť sa ako v Almódovarovom filme vždy, keď prechádzam okolo Sagrady Familie. Dívať sa na prístav. Piť kokosové mlieko a čerstvý džús z papáje. Ísť aj na miesta, kam nikto nechodí.

Myslím, že život ma ľúbi. A ak by ste sa ma spýtali, či som zamilovaná, odpoveď by bola áno. A čo viac si smiem priať? Prešla som celé mesto, urobila som milión fotiek a vietor sa mi hral s vlasmi. Videla som všetko, čo bolo treba. Aj to, čo vôbec nebolo treba! Pila som víno v noci na pláži, veľa jedla, málo spala. Už dávno som sa necítila tak výnimočne, tak filmovo.